Until the end

Až do konca

Viem že tento preslov sa dáva na koniec :D ale je dôležité aby ste vedeli pár vecí pred tím ako začnete čítať :D. Je to jednodielovka. Ale taká dlhšia jednodielovka :D Predpokladám , že niektorý ľudia ako napr @JessDeSanchez, @uni_ems_corn alebo @FredusCupcake ma pomto príbehu prídu ritualne zabiť :DD Takže ľudia keep calm!! nie je to take strašné :DD

----------------------------------------------------------------------------------

„Sums! Poď odchádzame!" kričala na mňa mamina.

Už zase sa sťahujeme. Odkedy nám ocko odišiel do nebíčka stále sa sťahujeme. Mám choré obličky. Vraj sa to volá rakovina nadobličiek. Vôbec neviem čo to je. Ale viem že to maminku stojí veľa peniažkov. Preto sa musíme sťahovať. Maminka má stále novú prácu. Aj preto sa so mnou nikto nekamaráti. Nosím totiž umelé vlasy pretože tie moje mi vypadali. Deti vravia že som strašidlo keď nemám vlasy. Keď prídem z nemocnice musím papať veľa liekov. Je mi z nich zle a vôbec sa mi nechce hrať. To je ďalší dôvod prečo ma nemajú radi.

„Mami a kam to ideme?" spýtala som sa keď som naskočila do auta

„Sťahujeme sa do Wolverhamptonu. Uvidíš bude sa ti tam páčiť. Budeš tam chodiť aj do školy. Určite si tam nájdeš aj nových priateľov."

Keď sme sa tam nasťahovali bolo to také isté ako vždy. Nikto sa so mnou nekamarátil. Raz v škole starší chlapci bili nejakého chlapca. Bolo mi ho ľúto. Prišla som k nemu. Chcela som mu pomôcť.

„Pozrite to je to strašidlo! Poďme preč kým nám niečo neurobí!" ako vždy aj teraz sa ma zľakli a ušli. Len ten chlapec čo ho bili tam sedel a plakal.

„Ahoj! Ja som Summer. Prečo ťa bili?" zodvihol hlavu a pozrel sa na mňa

„ Pretože mám choré obličky. Musím jesť lieky po ktorých sa mi nechce hrať. Hovoria že som divný a bijú ma."

„Ani so mnou sa nikto nekamaráti. Ak chceš môžeme byť priatelia my. Ako sa voláš?" usmiala som sa

„Liam. A bol by som rád keby sme boli priatelia." Usmial sa a postavil sa „Pôjdeme sa spolu hrať?"

„Veľmi rada!" bola som šťastná bol to môj prvý priateľ.

Po čase sa z nás stali tí najlepší priatelia. Bolo to preto že sme vedeli ako sa ten druhý cíti. Raz keď Liam prišiel z nemocnice išla som ho pozrieť. Býval o uličku ďalej tak som tam chodievala často. Zazvonila som a otvorila mi Liamova mama.

„Dobrý deň teta Payne! Prišla som za Liamom. Priniesla som mu koláčiky v tvare korytnačky."

„Ahoj Summer! Liam je vo svojej izbe. Z koláčikov bude mať určite radosť." Tak som teda išla k nemu. Keď za mnou teta zakričala. „Summer vieš Liam musel jesť lieky a tak sa asi nebude chcieť hrať."

„To nevadí! Ja viem aké to je. Ale určite mu bude lepšie keď tam budem s ním." Usmiala som sa a išla za ním. Keď som vošla do izby sedel na posteli a pozeral pred seba.

„Ahoj Liam! Prišla som ťa pozrieť. Som veľmi rada že si sa vrátil. Už mi bolo smutno nemala som sa s kým hrať." Sadla som si k nemu na posteľ. No on sa ani nepohol a nič nepovedal. Nevadilo mi to a aj napriek tomu som sa s ním rozprávala a hrala sa vedľa neho ako by bolo všetko v poriadku.

O pár týždňov som prišla z nemocnice aj ja. Samozrejme aj ja som musela jesť kopu liekov proti bolesti a ktovie čo ešte. Sedela som vo svojej izbe keď dnu vošiel Liam. Priniesol mi jahody. Vždy keď ma prišiel pozrieť priniesol mi jahody a ja jemu korytnačie koláčiky. Bola som rada že nie som sama.