Surprise (Harry Styles & Niall Horan - SK)

18. kapitola

„Áno?" usmial sa na mňa doktor.

„Môžem zobrať aj tohto chlapca?" ukázal som na Taylora.

„Slečna Andrew nie je v najlepšom stave" povedal mi pochybovačne doktor.

„Ja to zvládnem" pozrel na neho Taylor a povedal čo najpresvedčivejšie.

„Si si tým istý chlapče?" sklonil k nemu hlavu.

„Sto percentne istý" vzpriamil sa Taylor a zdvihol hlavu.

„Nesúhlasím s tým, ale ak tak veľmi chceš tak môžeš" pokrútil doktor hlavou.

„Ďakujem" rozžiaril sa Taylor. Ešte som chvíľu diskutoval s doktorom o svojom a trocha aj o Lolynom zdravotnom stave a potom doktor odišiel.

„Tak čo ideme za Lolou?" prehovoril som k Taylorovi keď doktor odišiel.

„Poďme" zahlásil nadšene.

Pomaly som sa postavil z postele a Taylor mi podal barle. S nimi som slimačím krokom došiel až k izbe kde ležala Lola. Bál som sa čo uvidím, ale to čo som zbadal som vážne nečakal. Lola ležala uprostred veľkej postele napojená na kopu prístrojov, celá dolámaná a bledá.

„Odtiaľto vyzerá akoby spala" pozeral na ňu Taylor s náznakom úsmevu.

„Mali by sme ísť Taylor" pozrel som na neho so strachom.

„Nie, nechcem ísť od nej preč" zafňukal.

„Tak dobre, chvíľu ostaneme. Ideme k nej bližšie?" opýtal som sa ho a on prikývol. Zobral som ho za ruku a spolu sme podišli k jej posteli, tam ju Taylor chytil za ruku. Mal slzy v očiach ale snažil sa byť silný.

„Liam, ja chcem aby sa prebrala" už to nevydržal a rozplakal sa.

„Poď Taylor, ideme odtiaľto preč" pevnejšie som ho chytil za ruku a ruka v ruke sme vyšli z jej izby. Vonku sme si sadli na stoličky a rozprávali sa.

„Ja ju nechcem stratiť" plakal Taylor.

„Neboj sa, ona sa preberie. Ty ju nikdy nestratíš" objal som ho a tíšil. Po polhodine sa k nám začali blížiť akýsi dvaja ľudia, boli to ich rodičia.

„Taylor, kde si bol? Hľadáme ťa po celej nemocnici už asi hodinu" rozbehla sa ku nemu jeho mamka.

„Bol som s Liamom pri Lole" pozrel na ňu uplakanými očami a ukázal na mňa, jeho mamka zodvihla hlavu.

„Ahoj" pozdravila ma so smútok v hlase.

„Dobrý, ja viem nemal som právo ho tam zobrať ale veľmi ju chcel vidieť. Keby som vedel v akom je stave naozaj by som ho tam nezobral" rýchlo som vysvetľoval, no ona sa len smutne zasmiala.

„To je v poriadku, aj tak veľmi chcel vidieť svoju sestru. Ty si šoféroval?" opýtala sa ma zo smútkom.

„Nie, ja nemám vodičak" pozrel som na ňu.

„Tak kto potom?" opýtala sa ma prekvapene.

„Náš šofér" odpovedal som jej po chvíli rozmýšľania.

„Náš šofér? Koho?" opýtala sa ma šokovane.

„Mňa a mojích kamarátov" usmial som sa.

„To sa vám teda žije" poznamenala.

„Ako kedy" zamrmlal som si.

„Ja ťa odniekiaľ poznám" ozval sa odrazu ich otec.

„Nemyslím si" hlasno som preglgol a sklonil hlavu.

„Liam James Payne, mám pravdu?" zaznelo blízko mňa.

„Ty si ten Liam s One Direction?" vyhrkla ich mamka.

„Áno, som to ja, ale buďte prosím vás diskrétni" pozrel som na nich vystrašene.

„Neboj sa, vieme ako sa cítiš" usmial sa na mňa ich otec.

„Ako to môžete vedieť?" pozrel som na neho posmešne.

„Som hudobným agentom" usmial sa na mňa chápavo.

„Naozaj?" pozrel som na neho prekvapene.

„Naozaj, volám sa Jason Andrew" predstavil sa mi a podal mi ruku.

„Ja vás poznám, chceli sme vás za agenta" potriasol som mu rukou a oči sa mi rozžiarili.

„Skutočne? Tak to som teda veľmi potešený" zasmial sa.

„No, tak ste sa zoznámili a teraz by si už mal ísť" pozrela na mňa ich mamka a pohľad do jej očí mi znova pripomenul prečo sa nachádzame práve na tomto mieste.

„Je mi tak strašne ľúto to čo sa stalo Lole. Nechcel som aby to tak dopadlo" pozrel som sa do zeme.

„Liam, teda ak ťa tak smiem volať" pozrela na mňa jej mamka.

„Budem rád ak ma tak budete volať" usmial som sa smutne.

„Tak teda Liam, to nie je tvoja vina. Ty nemôžeš za to čo sa stalo a ako tak pozerám, tiež na tom nie si práve najlepšie" objala ma jej mamina.

„Ale som na tom oveľa lepšie ako Lola" zafňukal som.

„Neboj sa. Všetko bude dobré, aj Lola sa preberie, len musíme dúfať" utešovala ma ďalej. Mal by som utešovať ja ju a nie ona mňa, pomyslel som si.

„Pôjdem ja už do svojej izby. Na dnes som sa uchodil už až dosť" pozrel som na svoju nohu a pomaly odchádzal k svojej izbe.

„Prajem skoré uzdravenie Liam, a ak si hocičo potreboval, stačí zavolať" zakričal za mnou ešte jej otec.

„Ahoj Liam, ja ešte prídem" zakýval mi aj Taylor.

„Ahoj maličký a dovidenia" usmial som sa a pomaly odchádzal k tej svojej odpornej izbe. Do izby som došiel asi za desať minút, okamžite som si ľahol a vyčerpaný som zaspal.

Po dvoch týždňoch ma konečne pustili do domácej liečby. Keď som odchádzal z nemocnice Lola sa ešte stále neprebrala a to už prešiel mesiac. Všetci sme boli úplne zúfali. Strácali sme už aj poslednú nádej.

O dva týždne neskôr

LOLA

Vnímala som ľudí okolo seba, len som nedokázala otvoriť oči a povedať im nech už konečne prestanú plakať, že som v poriadku. Prečo vlastne plačú? Odkiaľ ma poznajú? Nevedela som si ich nikde zaradiť, nevedela som si spomenúť kto sú, odkiaľ ma poznajú a už vôbec som si nevedela spomenúť kde som a čo sa vlastne so mnou stalo.