Surprise (Harry Styles & Niall Horan - SK)

20. kapitola

Večer som sa zobudila na pocit, že ma niekto pozoruje. Okolo mňa bola tma a tak mi chvíľu trvalo kým som zaostrila zrak. On sedel na stoličke a pozoroval každý môj pohyb. Keď si všimol, že už nespím postavil sa a prisadol si ku mne na posteľ. Bol to celkom pekný mladý chalan. Jeho krásne zelené oči na mňa pozerali pohľadom, ktorý hovoril, že mu nie som celkom ľahostajná. Pozerali sme na seba hodnú chvíľu bez prestania, potom sa však na mňa usmial. Ten úsmev som si pamätala. Na tie jeho jamky sa proste nedalo zabudnúť, problém bol len v tom, že môj mozog si nechcel za nič na svete spomenúť komu ten úsmev patrí, tak som si proste tipla.

„Ahoj Styles" usmiala som sa.

„Ty si ma pamätáš?" ostal príjemne prekvapený.

„Nie, ale doktor mi povedal, že si sa veľmi intenzívne o mňa zaujímal, tak som si domyslela, že to budeš asi ty. Kto iný by tu sedel tak neskoro v noci?" zasmiala som sa.

„Ou aha. Tak vieš, záleží mi na tebe" zosmutnel.

„Čo tu vlastne robíš? Už je dávno po návštevných hodinách" pozrela som na hodinky a potom na neho.

„Potreboval som ťa vidieť. Prepašoval som sa sem" zasmial sa.

„Robíš zo seba drsňáka?" zasmiala som sa s ním.

„I Donʹt Like a Boss. I am Boss" zasmial sa, mal pekný zvučný smiech.

„Si hrozný" vyplazila som mu jazyk.

„Stále to robíš" zahľadel sa na mňa.

„Čo?" začudovala som sa.

„To s tým jazykom" ukázal hlavou na moje pery.

„Už nebudem" začervenala som sa, ešte, že bola tma a mňa nebolo vidieť.

„Príde mi to roztomilé" usmial sa.

„Ako sa vlastne voláš?" opýtala som sa odrazu, fakt som nevedela ako sa volá.

„Nestačí ti to meno čo už vieš?" zasmial sa.

„Nie nestačí. Chcem vedieť celé tvoje meno" zasmiala som sa s ním.

„Moje celé meno je Harry Edward Styles" predstavil sa.

„Takže Harry" usmiala som sa.

„Som Harry, Harry Styles" zaškeril sa a ja som sa začala smiať.

„Ach ty Bond" smiala som sa.

„Pamätáš sa?" pozrel na mňa.

„Na čo si mám pamätať?" čudovala som sa.

„Tak som sa ti predstavil keď sme sa prvýkrát stretli" pozrel na mňa smutne.

„Prepáč, ale nepamätám si na to" odvrátila som od neho hlavu.

„To nevadí" nastalo ticho „Lola, pozri sa na mňa" otočila som hlavu znova k nemu „To je už lepšie" usmial sa a pohladkal ma po ruke.

„Prečo si nič nepamätám?" opýtala som sa zúfalo.

„Ty si spomenieš, uvidíš, len sa nevzdávaj a všetko bude znova v poriadku" prosil ma už asi po stí krát.

„Opäť ma prosíš aby som sa nevzdávala" pozrela som na neho a s ťažkosťami som si sadal na posteľ.

„Ty si ma počula keď si bola v kóme?" pozrel na mňa vystrašene.

„Hej, počula som ťa a prišlo mi to milé" usmiala som sa „Nečakala som, že mám niekoho takého" zašepkala som skôr pre seba ako pre Harryho.

„Akého?" opýtal sa.

„Takého, blízkeho" pozrela som na neho „Nevedela som, že mám priateľa" pozrela som sa dole.

„Nemáš priateľa" zdvihol mi hlavu a jemne sa usmial.

„Nemám priateľa? Tak potom prečo si mi také hovoril? Prečo si mi povedal ako veľmi ma máš rad? A že ma nechceš stratiť? Každý deň si bol pri mne. Prečo to všetko?" pozrela som na neho mierne vytočená.

„Lebo je to pravda, mám ťa rád a nechcem ťa stratiť" usmial sa.

„Aha" pozrela som von oknom do tmy.

„Sklamaná?" zaškeril sa.

„Neviem" povedala som po pravde.

„Ako to, že nevieš?" pozrel na mňa.

„Proste neviem" pozerala som von oknom.

„Vieš, len mi nechceš povedať" otočil moju hlavu opäť k sebe.

„Kebyže spolu chodíme a ja si to nepamätám bolelo by to nie len teba ale aj mňa, ale na druhej strane niečo ma k tebe veľmi priťahuje. Neviem ako to bolo medzi nami pred tou nehodou ale ..." nedokázala som ďalej pokračovať.

„Ale? Dopovedz to Lola" pozrel na mňa s túžbou v očiach a začal sa ku mne pomaly približovať.

„Ale.." hlasno som prehĺtla „Chcem ťa. Znie to zvl..." nestihla som ani dopovedať a Harry ma pobozkal.