Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

11. kapitola

„Počkaj! Nepôjdeš so mnou ?" spýtala sa a ja som zostal zarazene pozerať.

„Teda, Nicolsonová, neprestávaš ma udivovať." povedal som so smiechom. Emma sa smiala tiež, čo som považoval za dobré znamenie.

Pozerala na mňa s otáznikom v očiach.

„Vieš, ja pôjdem radšej sám. Potrebujem si utriediť ešte nejaké myšlienky v hlave, veď to poznáš." povedal som a žmurkol som na ňu.

„Jasné." povedala pobavene a ešte viac sa zasmiala.

„Tak ja pôjdem. Ahoj." povedal som.

„Ahoj." povedala a usmiala sa. Tak na toto by som si vedel zvyknúť.

Otočil som sa a tentoraz som už pokračoval v ničím nerušenej chôdzi. Išiel som ale na autobus, pretože by bolo divné keby ideme obaja po tej istej ceste dva metre za sebou.

Emma

Včera večer, hneď ako som zaspala, mi začal zvoniť mobil. Naštvane som ho zodvihla, no hneď ma hnev prešiel, keď som započula Taylorin hlas v telefóne.

Rozprávali sme sa asi hodinu, kým som jej vyrozprávala celý dnešný deň.

Prišli sme až k záveru, že by som mala dať Harrymu aspoň jednu šancu a nebyť s ním na nože, ale byť s ním kamarátka. Predsa.. za pokus nič nedám.

Harry

Prišiel som domov, hodil veci do kúta izby a napísal som Dylanovi, či nemá čas. Musím sa s ním porozprávať, presne tak, ako som Emme sľúbil.

Odpoveď mi prišla takmer okamžite a tak som sa vybral za ním.

Bol som pri dverách a stláčal som zvonček, keď vtom sa z nich vyrútila Emma.

„Ehm...ahoj....ja prišiel som za Dylanom." dostal som zo seba a pritom som pozoroval Emmu. Mala vlasy v ležérnom drdole. Niekto by si myslel, že to je ako keby sa nečesala, ale ja mám pocit, že to tak má byť.

„Ahoj." povedala veselo a potom pokračovala.

„Ja idem akurát k Taylor. Dylan je v izbe, kľudne utekaj za ním." povedala a vyšla von z dverí.

Keď som vchádzal, stihla mi ešte zakričať.

„A Harry, ďakujem." povedala a utekala preč. Usmial som sa sám pre seba. Neviem, čo sa s ňou stalo, ale páči sa mi to viac a viac.

Podišiel som k jeho izbe a slušne som zaklopal.

„Dylan ?" spýtal som sa trošku hlasnejšie.

„Vnútri." odkričal mi späť a ja som otvoril dvere. Ovanul ma strašný smrad. Dylan sedel pri posteli a hral x-box.

„Fuj, chlape, čo si tu robil ?" spýtal som sa a on na mňa presunul svoj pohľad. Vyzeral hrozne. Mal veľké kruhy pod očami, na tvári sa mu usadil utrápený a smutný výraz.

„Čo sa ti stalo ?" spýtal som sa ho jemne. Povzdychol si a odpovedal.

„Emma." povedal skleslo. Aha, tak to preto.

„No vlastne kvôli tomu som tu. Ehm... ako by som začal. Vieš, nebola to celkom jej chyba, že sa opila." nestihol som ani dohovoriť, pretože ma Dylan prerušil.

„Ja viem. Povedala mi to potom Taylor, ktorej to že vraj povedal nejaký chalan." vysypal zo seba na jeden nádych.

„Aaaha. No to by sme mali. A v čom je teda problém ?" spýtal som sa.

„Som tvrdohlavý. Presne ako Emma." povedal a s iróniou sa zasmial.

„No v tom máš teda pravdu." prikývol som a tiež som sa zasmial.

„Jediné čo ti môžem povedať je, že jej to je veľmi ľúto. Vieš, rozprávali sme sa o tom a bola z toho celkom mimo." povedal som opatrne.

„Čo mám teraz robiť ?" spýtal sa a s nádejou sa na mňa pozrel.

„Porozprávajte sa. Vysvetlite si to a bude dobre, neboj." chlácholil som ho a on iba prikývol.

„Idem jej zavolať." zdvihol sa a išiel pre mobil.

„Dylan, myslím, že to nie je zrovna najlepší nápad." povedal som s obavou.

„Prečo ?" nechápavo na mňa pozrel.

„Pretože teraz odišla za Taylor." povedal som a čakal na jeho reakciu.

„No. To nevadí, potrebujem si to s ňou dať do poriadku." povedal a už vytáčal jej číslo. Iba som so smiechom pokýval hlavou. Niekedy mám pocit, že tí dvaja nie sú normálni. Tvrdohlaví, jeden horší ako druhý.

Keď Dylan dotelefonoval, ozval sa.

„Za chvíľu je tu." oznámil mi a prešiel pri okno. Otvoril ho a prešiel ku skrini. Zobral si z nej čisté tričko a prezliekol sa.

„Dík, bro." povedal a stiahol ma do objatia. Keď sme sa od seba odtiahli, obaja sme sa zasmiali. Po chvíli otvorila dvere Emma.

„No tak som tu." povedala naoko urazene. V mysli som sa iba zasmial. Naozaj je tvrdohlavá. Ale že veľmi.

Pozrela na mňa a ja som jej naznačil, že už je všetko v poriadku.

„Ehm...ja.....viem, nebola to tvoja chyba." povedal Dylan, no Emma nasadila jej pokerface a hrala ďalej urazenú.

Keď nič nevravela, Dylan pokračoval.

„Prepáč, som blbec. Nenechal som si to vysvetliť. Hneváš sa ?" spýtal sa nevinne.

Emma stále neodpovedala a Dylan bol z toho frustrovaný.

„No tak, Emma, už ho toľko nenaťahuj." povedal som so smiechom.

Prišla k nemu a Dylan privrel oči. On naozaj čakal facku ???

Chytila ho oboma rukami a poriadne ho vystískala. Bolo to krásne ako sa tam obaja objímali a udobrili sa.

„Ehm....no tak ja už pôjdem. Máte čo dobiehať." povedal som a pohol sa, keď vtom ma zastavil Dylanov hlas.

„Kam by si chodil. Zostaň s nami a zahráme si niečo." povedal Dylan šťastne a odtiahol sa od Emmi.

„No ja neviem, či je to dobrý nápad." povedal som a pozrel sa na Emmu.

„Ľudia, keby ste videli, aké je medzi vami napätie." povedal Dylan a začal sa smiať, až sa chytal za brucho. Vošiel som si rukou do vlasov a čakal som, čo povie Emma.

„Zostaň. Veď si nám pomohol." povedala a podišla bližšie.

„Už mi je trápne ti stále ďakovať." povedala už tichším hlasom, na čo som sa jemne pousmial. Hľadeli sme si do očí, ani jeden neodvrátil zrak.

„Objatie, objatie." začal tlieskať Dylan, na čo sme sa iba zasmiali.

Jej oči boli ako obloha. Mohol som sa stratiť v tisíckach hviezdach, čo svietili, no ani jedna by mi nebola cudzia.

Spravil som krok smerom k nej a chystal sa ju objať keď zahlásila.

„Na to zabudni ,Andrews." povedala so smiechom v očiach a otočila sa na päte.  

Zdravím všetkých čitateľov. Je 22.12.2018 a opäť tu máme ďalšiu časť môjho prekvapenia😍. Snáď sa páči. Ďakujem za každý vote, či komentár, veľmi vás všetkých ľúbim💕, a tak ma teraz napadá. Ak tu bude do pol dvanástej 10 votes✔ na tejto časti, pridám dnes ešte jednu časť👌🤣. Zatiaľ užívajte časť a teším sa na vás pri ďalšej. Bozky💋💋 _Amy_january