Najsladšia sladkosť✅

1. O dve poschodia vyššie

Luno

Toto je príbeh o dvoch úplne rozdielnych dušiach, ktoré spojila jedna rovnaká cesta.

Príbeh o tom, ako som niekomu pomohol uvedomiť si, čo je v živote správne, a že nie len jedna cesta je riešením, že aj tá, ktorá sa zdá byť na prvý pohľad úplne nelogická, môže mať dobrý koniec.

Príbeh o tom, ako on mne túto láskavosť oplatil, zmenil mi život k lepšiemu, ba čo viac, zachránil mi ho.

Všetko začalo prestupom na strednú školu. Hah. Nie. Nie som ten klasický románový chlapec, čo sa presťahuje na novú školu, kilometre ďaleko, kde nikoho nepozná, je úplne stratený a
zrazu sa tam zjaví láska. To veru naozaj nie. Pre mňa, a aj pre celú moju triedu, vyzeral prechod na strednú školu úplne inak.

Prvého septembra sme so zdvihnutými nosmi nakráčali do našej starej triedy, pred zrakmi nových Primanov sme vypratali všetky skrinky aj lavice (prisahám, že si nepamätám, že by som si v júni vkladal do lavice jahodový muffin, ten tam určite vložil niekto iný, kto by ho jednoznačne miesto mňa mal aj celý plesnivý vyhodiť do koša) a všetky naše zbytočnosti, vrátane minutých lepiacich pások, počarbaných krepákov, vianočných čapíc a čiernobielych fotografií už dávno mŕtvych pánov sme si odvláčili o dve poschodia vyššie do novej triedy so žiarivým nápisom na dverách: "KVINTA".

Osemročné gymnázium je už proste raz také. Okrem jednej šikovnej dievčiny, ktorá zmizla na konzervatórium a chlapca, ktorý sa na koncoročnom výlete spil ako Dán a zmizol bohviekam, sme všetci pokračovali v štúdiu na škole, kde sme zahrievali lavice už od jedenástich rokov.

"Dúfam, že ideš na imatrikulačky," opýtala sa ma Christine, keď sa vedľa mňa usadila spolu s hromadou farebných papierov.

Zagánil som na papiere. Boli tak požuté, že som bol presvedčený o tom, že ani tie najtvorivejšie osôbky z našej triedy s nimi nič nevymyslia.

"A načo?" Opýtal som sa opatrne, "Imatrikulačky sú určené na to, aby privítali nových ľudí na škole. Prvákov, ktorí sem prišli na strednú a nechodili sem na osmeročko pred tým, tak, ako
my. My školu poznáme, nemá to význam." Vytiahol som si z vrecka lízatko, odbalil som krehký obal a strčil som si ho do úst.

Christine nešťastne zafňukala: "Ale sme pozvaní tiež. Mali by sme tam ísť, Luno. Už len kvôli tej zábave."

Vzdychol som si a zháčil som sa na stoličke. Hlavu som ako korytnačka vtiahol dovnútra širokej mikiny. Milujem široké mikiny. Sú mäkké, pohodlné a ľudia nemôžu vidieť, kde pod mikinou začína telo, takže prípadné kilá navyše sa v nej aspoň trošku stratia.

"Budú si tam z nás robiť srandu Christine," zamrmlal som ďaľší argument zvnútra mikiny, "veď vieš. Imatrikulačky sú len pekné pomenovanie pre totálne zosmiešnenie a šikanu prvákov tretiakmi."

Christine sa mierne zasmiala a pošepla podpichovačným tónom: "Ja som myslela, že si si na to, že si z teba robia srandu, už zvykol, Luno."

Otočil som sa k mojej najlepšej kamarátke a venoval som jej vražedný pohľad. Christine sa len znova zasmiala a objala ma: "Aj ja ťa ľubkám, Luno. Rozhodni sa, ako chceš, je to čisto na
tebe."

Stačil mi jeden pohľad do Christininych smutných očiek a bolo mi jasné, že bude celý rok fňukať, ak tam s ňou nepôjdem.

Vzdychol som si a postrapatil som jej rukou hnedé vlasy. "Dobre, platí. Ale mám dve podmienky. Po prvé, nepohneš sa odo mňa ani na krok. Nie že tam nikde zbadáš jednorožca,
dúhu, či bohviečo a ujdeš mi. A po druhé," zalizol som sa, "mám u teba koláč."

"Koláč? Zase?" zasmiala sa Christine.

Schúlil som sa do klbôčka: "Pôjdeme tam peši... to bude zdravé."

Christine sa rozosmiala a chytila mi tvár do dlaní: "Prestaň sa tu chúliť trdlo, mne je jedno, ako vyzeráš. Len mám niekedy pocit, že na nič iné ako sladkosti nemyslíš. Ale ak na tom
trváš, tak platí. Bude koláč."

Dva mesiace ubehli ako voda a ja som sa pomaly zorientoval v tom, kde mám ktorú hodinu, naučil som sa, že učitelia na treťom stupni sú buď príliš prísni, alebo až príliš milí, a že aj keď sme sa posunuli len o dve poschodia vyššie, stali sme sa niekým úplne iným.

Aj ja, aj Christine sme si postupne začali s hrôzou uvedomovať, že kým na druhom stupni sme boli ešte pred rokom tými najstaršími a mohli sme si toho dovoľovať najviac, tu sme boli
pre všetkých pätnásťroční sopliaci a nikto na nás nebral ani najmenší ohľad. Čím viac som si bol toho vedomý, tým viac som sa bál blížiacich sa imatrikulačiek.

Hneď prvý deň po Halloweenskych prázdninách sa dole vo vestibule školy objavil papier, ktorý oznamoval, že 16.11 sú všetci žiaci aj študenti povinní opustiť školu pred štvrtou poobede, z dôvodu konajúcich sa imatrikulačiek. Stál som s Christine pred tým papierom a obaja sme sa naň neprestajne dívali, aj keď sme ho už mali dávno prečítaný. Prestupovali sme
z nohy na nohu. Ja od nervozity, Christine od nadšenia.

"Už len menej ako dva týždne! Veril by si tomu?" Povedala a predviedla podivný skok, pri ktorom si takmer podvrtla členok.

"Nie," zamumlal som, "a stále ma to desí viac a viac."

Christine pretočila očami: "Ber to z tej pozitívnej stránky, Luno. Budú tam tretiaci."

"A čo je na tom pozitívne?" opýtal som sa nechápavo Christine, pričom sa mi v hlave objavil obraz tretiakov. Vysokí, mohutní, takmer dospeláci, ktorí si nás sáču, sypú na nás múku, nútia
nás jesť odporné jedlá a kreslia nám na čelo perverznosti, v rámci dôstojného ceremoniálu na uvítanie, na ktorý sa moja šialená kamarátka tak veľmi tešila.

Christine sa mierne sprisahanecky pousmiala a pošepkala mi do ucha: "Ty si ich snáď nevidel, Luno? Oni nie sú ako chalani v našej triede! Všetci sú takí vyspelí a dospelí a, ó bože, Luno...
vyzerajú tak dobre!"

Ku koncu vety sa Christine pozrela do zeme, zaťala päste a celá očervenela.
Pretočil som očami a objal som ju: "Veď uvidíme o dva týždne, ako to dopadne. Či tí tvoji dokonalo vyzerajúci tretiaci nie sú všetci do jedného hnusní grázli, ktorí trhajú nevinným prváčkam
uši."

Rozosmial som sa a skočil som zo zadu na pištiacu Christine. Čo najrýchlejšie, ako som vedel, som ju schmatol jednou rukou a pridržal som si ju blízko pri sebe. Druhou rukou som jej schmatol ucho a stisol som ho.

"Veď uvidíme... ty pesimista..." vyhŕkla Christine medzi návalmi pišťania a priduseného smiechu, kým sa mi snažila vytrhnúť z náručia, "možno to celé nakoniec dopadne úplne
inak."