Jediná vec, ktorá sa plavila vzduchom viac než biela skoro až nepriehľadná hmla bol zápach rýb. Tento smrad tu bol vďaka polohe mestečka častým návštevníkom, ale na druhú stranu to malo aj výhody, pretože bývali časy, kedy tento domov pre len pár ľudí býval rybárskou veľmocou. Z pohľadu mladého pútnika idúceho na koni to ale ako veľmoc nevyzeralo. Z pod svojej šedej kapucne videl len drevené chatrče, ktoré ako skaly z mora trčali z hmly. Vlhkosť, ktorá tu vládla, nechávala pútnikovi kvapky rosy na jeho šedom plašti a pridávalo to jeho strašidelnosti nový rozmer, keď prechádzal opustenou ulicou, kde nebolo okrem neho živej duše ako sa rozhliadal okolo seba. Všimol si vec, o ktorej by bežný človek ani len nepremýšľal. Na tejto ulici bolo naozaj mŕtvo. Nie len že tu nebolo ani jedného človeka, ale dokonca ani žiadna zver. Žiadne psi, mačky, dokonca ani vtáctvo nebolo počuť ani vidieť. Dokonca aj cudzincov mladý hnedý kôň začal byť nepokojný na tomto mŕtvom mieste. Zosadol z koňa a so svojimi modrými očami prešiel celú ulicu znova pohľadom, no nikde nikoho nebolo. Čo je to za zvláštny pocit ktorý dostal? Akýsi nepokoj z tohto miesta.Akoby pred ním stála smrť a cerila naňho zuby biele ako najčistejší mramor. Vzal koňa za uzdu a pokračoval na ceste, ktorú celú pokrývalo blato tak riedke, že občas trochu klesol vo svojich kožených jazdeckých topánkach. Zdalo sa, že hmla začína ustupovať. Konečne rozoznal okná a dvere na starých chatrčiach od ich zvyšku. Rozoznal, že spoza niektorých okien vychádza svetlo sviečok a prvý raz za tu chvíľu, čo tu strávil, si konečne bol istý, že tu niekto žije. Ešte istejší si bol, keď počul hlas za ním zvolať „vy ste tu nový, že áno?" Hlas, ktorý prešiel jeho telom ako mraz okolo neho, ho tak vydesil, že už držal v ruke rukoväť meča, ktorý mal pripásaný na opasku pod plášťom. Chvíľu mu trvalo než sa upokojil, otočil sa a uvidel tam stáť ženu. V tmavo zelenom kabáte, ktorý mala na sebe a pod kapucňou, ktorú mala prehodenú cez hlavu, vynikala jej až prekvapivo mladá tvár, cez ktorú z pod kapucne trčali vlasy biele ako sneh akoby v sebe nemali absolútne žiadnu farbu, ale len čisté svetlo. Čo na nej bolo ale najzaujímavejšie boli oči strieborné ako mesiac odrážajúci sa od čepele meča, ktoré akoby okamžite videli celú jeho dušu. Celú jeho milosť a všetok strach, ktorý v sebe nosil. „Vari ste na vašej dlhej ceste stratil jazyk majster Stopár?" povedala, keď videla des v jeho očiach. Mladík na ňu udivene pozrel „Ako viete, že som Stopár?" Ona sa len usmiala „Ste cudzinec, ktorý prišiel sem na koniec sveta, máte dva meče ako je u rytierov zvykom, ale prezradil vás váš príchod sem len pár dni po udalosti, ktorá postihla starého pána Ursínyho." Cudzinca zvláštny úsmev ženyasi v jeho veku upokojil natoľko, že sa tiež usmial hoci sám nechápal prečo. „Máte pravdu pani moja, som Stopár a prišiel som sem kvôli incidentu pána Ursínyho.Rád vás spoznávam a ospravedlňujem sa za moju reakciu". Povedal a pred dámou sa uklonil s rukou na hrudi, ako sa patrilo a ako to každý lord učil svoje dieťa robiť v prítomnosti dámy. Tentoraz sa žena skoro až zasmiala, ale nebol to smiech škodoradosti či pobavenia, bol to smiech polichotenia. Nepochybne už dlho nestretla muža s takým vychovaním aké cudzinec mal. „Ešte slušnejšie by ste mohli jednať a povedať mi svoje meno pane z ďalekých krajín". Nato sa mladý rytier znova uklonil „ospravedlňujem sa moja pani, ale to nemôžem, takže mi urobí radosť ak zostaneme pri tom oslovení Stopár". Žena sa znova zasmiala „Veľmi ma teší majster Stopár, mňa volajú Monika, teda aspoň ľudia ma tak volajú".
Ľudia? Vari táto žena niekedy videla elfov alebo trpaslíkov, gnomov alebo iné bytosti, ktoré nie sú ľudské? Tato otázka v mladíkovej hlave ako pavúk splietla celú pavučinu úvah. Monika ale jeho myšlienky prerušila a spýtala sa ho, čo vie o sídle na ktoré mieri. Stopár ale mlčal. A tak mu pokynula aby ju nasledoval. Začala mu vysvetľovať tajomstvo tohto miesta
„Moc záznamov z doby založenia mesta tu neexistuje, ale čo vieme je, že asi pred 300 rokmi sem prišli prví osadníci, ktorí tu vraj stretli Orkov, z ktorých mnohí boli druidi. Videl ste už niekedy Orkov?
„Iste" odvetil.
„Vtom prípade viete, akí skúsení bojovníci a múdridruidi sú. Vraví sa, že nejakú dobu žili s ľuďmi v miery, že zostávali na konci mesta, na ktorý mierime, obklopenom lesmi a do ľudského lovu rýb sa neplietli. Problém ale nastal, keď prišiel prvý Ursíny na pôdu tohto miesta. Miesto, na ktorom sa rozhodol vybudovať sídlo, bolo pre Orkov sväté. Ani oni sami na toto miesto príliš nechodili.Len tí najmocnejší z nich tam chodili a prehovárali pána Ursínyho, nech svoj dom postaví inde. Už ste niekedy videl pán Stopár na vašich cestách Orka, ktorý cítil strach?". „To veru nie." Zavrtel hlavou. „Presne tak" pokračovala žena" Je to pre nich dokonca nemožné ho cítiť. Ich telo má až príliš veľa adrenalínu. Namiesto strachu vždy cítia len hnev, preto sú ako vojaci neporaziteľný.Títo ho ale cítili".
Stopár zastal a udivene hľadel na Moniku „Orkovia, ktorí sa báli?" spýtal sa neveriacky. Žena prikývla „Tu záznamy končia, ale medzi obyvateľmi tohto tak malého a bezvýznamného miesta, že ani nemá meno, sa vraví, že Ursíny vo svojej arogancii zničil celé ich posvätné miesto. Každý pomník, oltár, všetko a Orkov, ktorí tu žili, to tak vydesilo, že sa všetci radšej pozabíjali. Matky škrtili svoje deti než sa sami podrezali a muži sa radšej tiež oslobodili od strachu nožom miereným do srdca".
Stopárov údiv sa ešte viac prehĺbil „čo môže donútiť hrdého Orka zabiť seba a svoje potomstvo?Čo ich mohlo donútiť ku tak hroznému činu?" uvažoval mladík nahlas."To vám chcem pomôcť zistiť.Choďte teraz do miestneho hostinca, ktorý je tu na ľavej strane cesty, a keď si odpočiniete a ustajnite koňa, ukážem vám, kde je sídlo, ktoré hľadáte. Ak vám moja prítomnosť teda nebude vadiť". „Vadiť mi nebude určite, ale bude to veľmi nebezpečné, a ako vás počúvam, sám sa začínam báť".
Žena sa naňho znova usmiala. „Choďte teda, stretneme sa tu na pravé poludnie, čo vám dáva celé 4 hodiny na odpočinok." Povedala a otočila sa, aby sa vybrala vlastnou cestou. Keď vtom znova zastala „Ešte niečo, nikto z obyvateľov, ktorí tu boli ako prví, nevedel hovoriť orskou rečou, ale podarilo sa im rozlúštiť len dve slová z tých, ktoré kričali, keď zomierali". „Aké slová to boli?"
„Boh a skaza"...
