Surprise (Harry Styles & Niall Horan - SK)

28. kapitola

Ráno som sa zobudila so zvláštnym pocitom, pocitom viny. Bola som z toho zmätená. Nevedela som čo sa to so mnou deje. Potom som si uvedomila, že som si začala spomínať. Všetky spomienky sa vrátili. Spomienky na Codyho, na Harryho, na Liama, na nehodu, na to čo sa stalo. Všetko sa mi to vybavilo. Vedela som prečo som nechcela byť s Harrym. Milovala som Codyho. Ale koho milujem teraz? Zožieral ma odporný pocit viny, presne toho som sa bála keď som sa rozchádzala s Codym. Stalo sa to čo som očakávala. Otvorila som oči a zahľadela sa do stropu. Harry ležal vedľa mňa a ruku mal prehodenú cezo mňa. Bol rozkošný. Ale čo budem teraz robiť? Nemôžem nechať Harryho, Cody tu nie je a ani sa o mňa nezaujímal. Je síce na turné ale aj tak, mohol aspoň zalovať. Budem musieť ísť za Owenom, je predsa doktor bude vedieť čo ďalej s mojou pamäťou.

Pomaly som zhodila Harryho ruku a postavila sa z postele. Otvoril jedno oko.

„Kam ideš?" zamrmlal.

„Len do vane, spinkaj ďalej" usmiala som sa a pobozkala ho na líce. Vošla som do kúpeľne a napúšťala si vaňu. Ľahla som si do nej a rozmýšľala čo budem robiť. Nemôžem predsa na Harryho len tak vybaliť, že som si na všetko spomenula, ale na druhej strane, nemôžem mu to ani tajiť. Keby tu bola Cher, vzdychla som si. Zavolám Owenovi, keď už nič iné aspoň by sa patrilo poďakovať všetkým doktorom a povedať mu, že som si spomenula. Ako som tak rozmýšľala, že zavolám Owenovi pípla mi sms. Natiahla som sa po mobil, samozrejme, že som skoro vypadla z vane ale to sa mi stáva často. Otvorila som sms: Ahoj Lola. Neskočíš dnes so mnou na obed? V nemocnici sa zdržím už len dve hodinky a potom ťa čakám. Owen. Odpísala som mu okamžite: Ahoj. Chcela som sa dnes zastaviť v nemocnici, tak ak ti to nebude prekážať prídem tak za polhodinku. Lola. Položila som mobil opäť na zem a vyšla som z vane. Postavila som sa pred zrkadlo a pomaly sa dávala dokopy. Sušila som si vlasy fénom tak som nepočula pípnutie sms ale našla som si ju potom keď som zdvíhala mobil zo zeme.

Čakám ťa. Prečítala som a mobil položila na umývadlo. Jemne som sa namaľovala a zabalená v uteráku som vyšla z kúpeľne.

„Kam si sa vybrala?" opýtal sa ma už prebudený Harry.

„Idem do nemocnice. Všetkým poďakovať a tak vieš" usmiala som sa na neho.

„A hlavne tomu doktoríkovi nie?" zatiahol protivne.

„Harold, prosím ťa, prestaň. A ty sa kam zberáš?" až teraz som si všimla, že už bol napoloy oblečený.

„Idem za mamou a zdržím sa tam až do zajtra" usmial sa zmierlivo.

„Príjemnú cestu" dala som mu pusu na líce a rýchlo sa obliekla. Obliekla som si čierne rifle, tričko s dlhými rukávmi, keďže vonku bolo dosť chladno, na tom som si dala tyrkysový šál a boty rovnakej farby. Po ceste som ešte nakukla do Niallovej izby. Nebol tam ale počula som tiecť sprchu. Slušne som zaklopala ak by bol náhodou v intímnej situácií.

„Áno?" počula som ako kričí. Otvorila som dvere a vošla dnu, vykukol spoza závesu „Čo tu robíš Lola?" začervenal sa.

„Neboj sa. Len som sa ťa prišla opýtať či náhodou nemáš veľkú bonbonieru" usmiala som sa.

„Myslím že mám. Pozri sa v dolnej zásuvke na skrini" zasmial sa.

„Môžem si ju zobrať?" pozrela som na neho psími očkami.

„A čo za to?" zamyslel sa.

„Pozývam ťa na večeru do Nando's" žmurkla som.

„To sa nedá odmietnuť" zasmial sa.

„Dobre tak ja idem. Maj sa" vyšla som z dverí a zamierila ku skrini. Otvorila som spodnú zásuvku. To čom som tam videla ma prekvapilo, a koho by aj nie, mal tam také zásoby sladkostí ako nejaký cukrovkár. O tomto sa s ním ešte musím porozprávať, zaumienila som si, zobrala bonbonieru  a vyšla z izby. Zavolala som si taxík a zletela dole schodmi. Z chladničky som si ešte vybrala niečo malé pod zub. Rýchlo som to zjedla a počula ako trúbi taxík.  Vyšla som von a nasadla. Odviezla som sa do nemocnice a pomaly kráčala do izby doktorov. Jemne som zaklopkala. Dvere sa rozleteli.

„Ahoj Lola" stál v nich Owen, objal ma.

„Ahoj" usmiala som sa.

„Poď ďalej" usmieval sa.

„Neruším?" poobzerala som sa.

„Nie nerušíš, som tu sám" lišiacky sa usmial. Super, pomyslela som si.

„Chcela som vám len poďakovať. Tebe aj sestričkám a primárovi. Za to, že ste sa tak činili" usmiala som sa a podala mu bonbonieru „Dáš to prosím ťa sestričkám?"

„Odovzdám im to a nemáš za čo" usmial sa.

„Tak ja pôjdem. Aby som ťa nerušila, keď skončíš daj mi vedieť" zbierala som sa pomaly na odchod.

„Ja som už v podstate skončil. Už je tu aj kolega, ktorý ma službu po mne takže môžem ísť hneď, ak chceš" pozrel na mňa tým zvláštnym pohľadom.

„Tak ja ťa teda počkám vonku" usmiala som sa a otvorila dvere. Sadla som si na lavičku a sedela. Nechcelo sa mi rozmýšľať ani nič podobné. Proste som tam len sedela so zatvorenými očami. Neviem ako dlho som tam tak sedela.

„Spíš?" opýtal sa ma Owen.

„Nie, nespím. Ideme?" zasmiala som sa a postavila.

„Poďme" privolal výťah. Nastúpili sme a zviezli sa na prízemie. Potom rovno na parkovisko. Otvoril mi dvere na aute a usadil ma. Obehol auto dookola a sadol si vedľa mňa.

„Tak, kam to bude?" pozrel na mňa.

„Ty si ma volal na obed, ty rozhodni" žmurkla som.

„Tak ideme do jednej reštaurácie. Mojej obľúbenej, skvelo tam varia" usmial sa.

„Tak to sa už teším" pozrela som von oknom. Ostatok cesty sme prešli v tichosti. Mali sme pustené rádio. Na moju smolu hrala pesnička od Codyho.