Princezná a špión

I. Veľa šťastia

Moja múza sa prebrala zo spánku a dala vzniknúť tejto knihe. Je na tému fantasy, čo je môj obľúbený žáner.

Toto je prvá fantasy kniha, ktorú som kedy napísala, buďte s kritikou jemní, prosím :3.

Nezabudnite ju ohodnotiť hlasom či komentárom, vďaka!

~

Stojím pred veľkým zrkadlom a sledujem, ako sa moja matka a dve slúžky snažia, aby som pred odchodom do Ceowenu vyzerala čo najlepšie.

Bohužiaľ, neberú ohľad na to, čo si o tom celom myslím ja. Inak by mi neučesali vlasy do zložitého vrkoča a nenavliekli ma do vyčačkaných šiat.

"To stačí," uhnem sa ruke so štetcom, ktorá sa snaží niečo naniesť na moju tvár.

"Firya," okríkne ma matka, "chvíľu vydrž! Určite neskôr oceníš moju pomoc."

Šikovne sa odtiahnem od slúžky snažiacej sa mi do vlasov vpliesť stuhu.

"Neviem, či by som viac neocenila zbraň a niekoľko rád, ako prežiť," uškrniem sa. "Idem za otcom."

S tým vybehnem z izby... Skôr odtiaľ nemotorne vykráčam. Nie som zvyknutá chodiť v tesných šatách. Za sebou počujem tichý smiech mladšej zo slúžok a vzápätí matkino ostré pokarhanie.

To už zatváram dvere a mierim naprieč chodbou do zbrojnice, kde sa plánujem stretnúť s otcom. Odtlačím ťažké drevené dvere a nazriem dnu.

"Vidím, že tvoja matka si dala veľmi záležať na tom, ako budeš vyzerať," zasmeje sa mužský hlas.

Neubránim sa úsmevu. Môj otec, hoci so svojím mohutným telom a hustou bradou budí rešpekt, má rozvinutý zmysel pre humor.

"Máte pravdu," prikývnem a vkĺznem do miestnosti plnej zbraní. Skoro sa pritom potknem o šaty. "No neviem, či matka zvolila vhodné oblečenie. Prečo ste sa si mnou chceli stretnúť, otec?"

Urobí krátku pauzu, potom sa zatvári nezvyklo vážne. "Pozri sa okolo seba, Firya."

Poslúchnem a prezriem si zbrane visiace na stenách, brnenia na stojanoch, prilbice a štíty v rohu.

"Je tu meč alebo luk, ktorý si ešte nedržala v ruke? Brnenie, ktoré si nemala oblečené? Je v mojej stajni kôň, na ktorého chrbte si ešte nesedela?" spýta sa.

Pokrútim hlavou. Odmala som bola otcom vedená k veciam, o ktorých toho bežná žena veľa nevedela - boj, jazda na koni, lov. Matke to nebolo veľmi po chuti, chcela, aby som sa viac venovala štúdiu. Po narodení môjho brata mi dala pokoj, len aby svoje nádeje vložila do neho.

"Veľmi dobre," prikývne otec. "Vieš, čo to znamená?" položí mi ďalšiu otázku.

"Nie," priznám. Netuším, čo sleduje, keď odo mňa žiada toľko odpovedí.

"Na Turnaj si dobre pripravená," odvetí mi s hrdosťou v hlase. "To bolo mojím cieľom, zaistiť, aby si v ňom vyhrala."

Prekvapene zažmurkám. "Vedeli ste, že ma do Turnaja vyberú?" Pre zmenu sa pýtam ja.

Krátko prikývne. "Kto iný by mal priniesť nášmu kráľovstvu jeho stratenú slávu, ak nie ty?" Usmeje sa a dotkne sa mojich pliec.

"Nesklam ma, Firya. Teraz choď do sedlovne, nechal som ti tam oblečenie a ostatné veci, ktoré budeš potrebovať. Až sa prezlečieš, vezmi si koňa a vyraz do Ceowenu." S tým je preč.

V sedlovni to vonia koňmi, kožou a drevom. Zo šiat a korzetu sa prezlečiem do tuniky a nohavíc. Prepášem sa opaskom a nastoknem si kožené čižmy. Na chrbát si dám batoh, ktorý ležal vedľa kopy oblečenia. Jeho obsah skontrolujem neskôr.

V stajni čaká osedlaný kôň. Pohladím ho po nose a kým ho paholok drží za uzdu, vyšvihnem sa do sedla. To zviera poznám, nesedím na ňom prvý raz. Ešte než vyrazím, zastaví ma paholok.

"Veľa šťastia," popraje mi.

Jemne zaborím päty do slabín koňa a mladíkove modré oči strácam z dohľadu. Kamenné múry a drevené dedinky čoskoro vystrieda riedky les a namiesto kriku ľudí ma obklopuje len ticho.

~

Už po troch dňoch putovania je jasné, že sa nachádzam severnejšie. Ceowen síce nie je najchladnejšou krajinou v Caorise, no nedá sa porovnať s horúcou Zegiou, odkiaľ pochádzam.

Nepretržite som v sedle. Prestávky robím len kvôli spánku a jedlu. Syr, chlieb a ovocie od otca v batohu sa mi hodí. Okrem toho sa tam nachádza i plášť, malá dýka, trochu ovsa pre môjho koňa a ihly, nite a obväzy, či mapa. Skrátka veci potrebné na prežitie mimo obývaných oblastí.

Zababuším sa do ťažkého plášťa s kožušinovým lemom. Moja tunika bez rukávov mi už nestačí. V tomto hmlistom lese, prežiarenom jesenným slnkom, mám pocit, že ma niekto sleduje.

Len sa ti to zdá, poviem si a upriamim svoj pohľad medzi uši svojho koňa. Za nami hlasno praskne vetvička a zviera podo mnou podráždene potrasie hlavou. Prehltnem. Akoby i on cítil, že tu nie je niečo v poriadku.

Popchnem koňa do klusu. Veľmi neprotestuje, obaja sme radi, keď ten čudný les necháme za sebou. Keď sa vzďaľujem, zdá sa mi, že niekde v kroví sa niečo mihne. Začujem tichý zvuk pripomínajúci vrčanie. 

Viac nepotrebujem. Pätami sa opriem do slabín svojho zvieraťa a ono ihneď reaguje. Svoj zbesilý cval zastaví až na kopci ďaleko za lesom. Mohli to byť vlky alebo medvede. Byť napadnutá šelmou je to posledné, čo potrebujem. 

Pohladím koňa po krku a rozhliadnem sa po okolí. Ako ostrov lesklých striech medzi vrcholkami stromov sa v diaľke rozprestiera mesto. Popri ňom sa vlní striebristá rieka. Sme v Ceowene a tamto je Lirith, mesto, kde bude Turnaj.

Overím si, či je to naozaj pravda pomocou mapy. Kus pergamenu pomaľovaný vyblednutým atramentom mi moju domnienku potvrdí. Opatrne vložím mapu do svojho batoha. Je vzácna, jedna z dvoch máp, ktoré patria mojej rodine.

Onedlho dorazím pred bránami Lirithu. Zoskočím z koňa a, držiac ho za uzdu, stojím v dave sedliakov a obchodníkov. Po jednom vchádzajú cez úzky priechod v múre, kde akiste všetko kontrolujú stráže.

Povzdychnem si a z batoha vyberiem dve jablká. Jedno ponúknem koňovi, do druhého sa zahryznem sama. Bude to dlhých pár hodín.

Napokon moje utrpenie skončí a konečne prejdem okolo dvoch strážnikov. Ulice mesta sú plné ľudí, zvierat a stánkov s najrôznejším tovarom. Vediem svojho koňa pomedzi davy obchodníkov a kupcov a dávam pozor na deti tmoliace sa pod mojimi nohami.

Na pleci mi pristane niečia ťažká ruka. Zastavím sa a zmätene sa poobzerám. Pri mne stojí starší muž v uniforme strážnika. Prezrie si ma kalným zrakom.

"Ste princezná zo Zegie?" prehovorí zachrípnuto.

"Áno, som Firya, dcéra kráľa Raqisa a kráľovnej Jearty," predstavím sa celým menom, aby nemal dôvod pochybovať, o koho ide.

Niečo si pre seba zamrmle a pomaly prikývne. "V tom prípade poďte so mnou. Už vás očakávame."

Vedie ma rušnými uličkami. Všimnem si, že sa blížime ku kamennej hradbe v strede mesta. Sídlo Ceowenského kráľa, uvedomím si. Môj žalúdok zviera chladná nervozita a cítim i chlad skalných múrov pred nami.