Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

24. kapitola

Podišiel som za ňu a zrazu som ju oblapil rukami okolo pásu a zdvihol do vzduchu.

„Takže, s čím ti mám pomôcť ?" spýtal som sa pobavene.

Metala so sebou, kopala a smiala sa zároveň.

„Pusti ma, Harry," kričala. Alebo to bol smiech ? V každom prípade, dobre som sa na nej zabával.

Hodil som ju na jej posteľ. Pretočila sa, aby na mňa videla. Ja som si kľakol pred ňu na posteľ a sledoval som ju. Vlasy jej padali na všetky strany a ona sa snažila zastaviť smiech. Taktiež som sa nevyhol úsmevu. Divoká. To ju práve teraz vystihuje.

Ležala na posteli, chodidlá položila na môj hrudník a zatlačila nohami.

„Harry, nerob." chichotala sa.

Chytil som do rúk jej členky a opatrne som prešiel rukami po celej dĺžke jej nôh. Cez lýtka, až po stehná. Rázom zmĺkla a po smiechu nebolo ani stopy. Hlasno preglgla. Páči sa mi, ako na mňa reaguje.

„Ideme si niečo zahrať, čo ty na to ?" povedal som, na čo mlčky prikývla.

„Karty ?" spýtal som sa, no to som už stál pri mojej posteli a vyberal ich z kufra.

Emma sedela na posteli a hľadela na nejaký papierik vo svojich rukách. Usmievala sa.

Nedalo mi to, a tak som podišiel k nej.

„Niečo som sa pýtal." zamával som jej kartami pred tvárou.

Odtrhla svoj pohľad od papierika a pozrela sa na mňa.

„Jasné, prepáč." povedala rýchlo.

„Čo to máš ?" vyzvedal som.

„Nič." povedala a papierik si schovala pod vankúš za sebou.

„No, to vidím." povedal som ironicky.

„Si zvedavý." poznamenala pobavene.

„Tak ty sa budeš na mne smiať ?" urazil som sa.

„Hej." zasmiala sa. Jej smiech je ako balzam na dušu.

Nič som jej nedaroval a začali sme sa naháňať po izbe. Prevrátili sme ju hore nohami. Raz sme boli v jednom kúte, raz v druhej posteli. Obaja sme sa smiali na plné hrdlá.

Emma zadýchane pribehla pri svoju posteľ a s únavou sa na ňu zvalila.

„Nevládzem." zahlásila.

„Ani ja." povedal som a celým svojím telom som sa na ňu zvalil.

„Harry." smiala sa.

Ten papierik. Je pod vankúšom. Zdvihol som hlavu a zahľadel sa naň.

Tlačila ma do hrude, no nijako jej to nepomáhalo. Rukami som zašiel pod vankúš a vybral som z neho papierik.

Nebol to papierik. Bola to fotografia. Boli sme na nej my, ako spíme. Celí prepletení, pevne sa objímajúc. Ešte pred pár minútami sa na túto fotografiu usmievala a nechcela mi ju ukázať. Bože, ako veľmi ju ľúbim.

Podoprel som sa na rukách a pozrel jej do očí. Bol som veľmi blízko. Cítil som to ja a cítila to aj Emma.

„Pekná fotka." povedal som akoby mimochodom.

Vypúlila oči a prekvapene na mňa hľadela. Nebola však schopná ani jedného slova. Ako vždy, keď som pri nej tak blízko.

„Zabavuje sa." povedal som a vstal z postele.