Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

28. kapitola

Harry

Vrátili sme sa do školy s tým rozdielom, že Emma sa na mňa ani nepozrela a ja som to rešpektoval. Učíme sa už každý vo svojej triede, čiže sa veľmi nestretáme. Jedine tak na chodbe. Zakaždým, keď ju uvidím, srdce mi vynechá úder a zlomí sa na ďalšie kúsky.

Bez nej je to hrozné. Nedá sa to vydržať. Nemám sa na koho usmiať. Nemám koho objať, alebo mu venovať bozk. Pokazil som to, ale už s tým nič nespravím. Nechce ma vidieť, vyhýba sa mi. Cítim sa, akoby ma niekto lámal. Nejem, nespím, iba na ňu myslím. Vždy keď o mňa zavadí pohľadom, ihneď ho premiestni niekam preč. Bolí to. Tak veľmi to bolí.

„Pán Andrews, dávajte prosím pozor." ohriakla ma učiteľka a ja som sa spamätal. Presunul som svoj pohľad na tabuľu, ale aj tak som sa nemohol sústrediť. Každá jedná myšlienka patrila našim pekným chvíľam.

„Bro, čo ti je ?" spýtal sa Oliver a chytil ma za plece. Iba som pokrútil hlavou a on mi venoval súcitný pohľad.

Vyšli sme zo školy a tam som ju zbadal. Ponáhľala sa domov. Odkedy sme sa vrátili z Paríža nikam nechodí. Stále hľadím do jej okna, na balkón, no nič.

Takto to pokračovalo celý týždeň.

Nie. Toto nie je správne. Musím s tým niečo urobiť. Láme mi srdce a ja to nevydržím. Potrebujem si to s ňou vyjasniť. Nechcem, aby ma nenávidela, tak ako na začiatku. Stále mi to pripomínala, ale za posledný mesiac som to od nej nepočul. Chcem byť aspoň kamarát, keď už nič viac. Nechcem o ňu prísť. Nemôžem.

Pondelok som kráčal na zastávku autobusu a rozmýšľal som, čo jej povedať a ako ju vlastne prinútiť, aby ma vypočula.

*

„Milý žiaci. Ako určite viete, na našej škole sa uskutočnila súťaž o najlepšieho študenta. Víťazi sa zúčastnili týždenného pobytu v Paríži. Preto ich chceme poprosiť o odozvu vo forme projektov. Viac informácií dostanete, keď prídete po štvrtej hodine pred zborovňu. Ďakujem." vyrušil ma hlas zástupkyne z rozhlasu.

Ako fakt ? Lepšiu blbosť vymyslieť nemohli. Musíme robiť projekty o Paríži. Fakt super !!!

Tešil som sa však na jednu vec. Emma bude musieť prísť tiež, aj keď pochybujem, že ma bude chcieť vidieť. Bude sa mi vyhýbať. Je to však jediná príležitosť, ako sa jej prihovoriť bez toho, aby ma obišla.

Celý deň som bol nervózny a rozmýšľal som, čo jej poviem.

*

Už sme všetci boli pred zborovňou. Okrem Emmy. Nervózne som chodil po chodbe.

„Emma." nervózne som povedal, keď som ju uvidel. Potichu prešla pri Monicu a Stuarta. Na mňa sa ani nepozrela.

Pristúpil som k nej, avšak zrovna vtedy sa otvorili dvere na zborovni a zavolali nás dovnútra. Vysvetlili nám, čo všetko od nás chcú. Nejaké fotky, text a všetko to máme dať do prezentácie.

„Budete to robiť vo dvojici." povedala profesorka a vo mne sa zapálil plamienok nádeje, že by som mohol byť s ňou vo dvojici ja.

Profesorka odišla a nechala nás, aby sme sa rozdelili.

„Harry, budeš so mnou ?" opýtala sa presladeným hlasom Monica a zavesila sa na mňa. Stuart sa zamračil, a ja taktiež. Dal som ju zo seba dolu a ostro na ňu pozrel. Nechápavo nadvihla obočie.

„Nie." povedal som pevným hlasom a pozrel na Emmu, ktorá túto situáciu sledovala svojimi veľkými očami. Ihneď mi pohľad zjemnel. Pohľad sklopila k zemi a mňa zabolelo srdce.