Surprise (Harry Styles & Niall Horan - SK)

57. kapitola

NIALL

Chalanom som po čase povedal čo sa stalo medzi mnou a Lolou. Pochopili to všetci, dokonca aj Harry a prial nám to, byť spolu. Keď sa však dozvedeli, že utiekla nestačili sa diviť a teraz sedela tu v našej spoločnej obývačke, smiala sa a usmievala a bola šťastná. Znova som sa na ňu mohol pozerať a cítiť jej vôňu. Tak strašne som ju chcel objať, už len letmý dotyk mi spôsoboval muky. Nie, neprestal som ju milovať, nikdy. Ona je tá práva, tá moja princezná, ktorú som tak dlho hľadal.

„Ty si taká trúba Horan, bež za ňou" smial sa Harry.

„Nemôžem" odpovedal som mu so sklonenou hlavou „Veď ani neviem či to chce"

„A nikdy to ani nebudeš vedieť ak to neskúsiš. Tak vstávaj a bež" usmial sa na mňa Liam a ja som ho poslúchol. Obul som si boty a utekal som za Lolou. Nestihla ešte odísť a zastala keď ma uvidela behať. Bola tak krásna, tak krásne sa usmievala. Potkol som sa o vlastnú nohu ale našťastie som udržal rovnováhu, zasmiala sa.

„Počkaj" vydýchol som si keď som ju dobehol.

„Nemusel si behať, ja by som ťa počkala" usmiala sa na mňa.

„Hm...no...hej" usmial som sa na ňu tiež a čakal čo bude. Po minúte ticha sa ozvala.

„Prečo si utekal?" opýtala sa.

„Chcel som ťa dobehnúť" odpovedal som jej jednoducho.

„No to mi je jasné, ale prečo?" zasmiala sa.

„Chcel som ťa niekam pozvať?" zatiahol som.

„Kam?" usmiala sa.

„Neviem" zamrmlal som.

„Kedy?" zasmiala sa.

„Neviem" opäť som zamrmlal.

„Ach bože Niall" zasmiala sa na plné hrdlo „Sadaj do auta, ideme sa najesť" obišla auto a nasadla. Tak som urobil to isté a sadol si na miesto spolujazdca.

„Kam ma odvezieš?" usmial som sa nesmelo.

„Teraz to vidím na Nandoʹs" opätovala mi úsmev.

„Teším sa" zaškeril som sa a užíval si jej prítomnosť. Lola nás odviezla do Nandoʹs, nikto nevedel, že tam budem takže ani žiadny novinári tam netáborili ani nič podobné. Od kedy sme si dali s chlapcami pauzu je to o niečo lepšie, aj keď stále ich máme za pätami.

Auto zastavilo a my obaja sme vystúpili. Lola si zamkla auto a kráčala smerom dovnútra. Potichu som ju nasledoval a sledoval každý jeden pohyb, ktorý urobila. Usadili sme sa niekam dozadu aby nás nikto nemohol spolu vidieť.

„Nemala by som tu byť" zamrmlala.

„Prečo?" opýtal som sa šokovaný.

„Pretože proti vám vediem súdne pojednávanie" zasmiala sa.

„Nikto nebude vedieť, že sme boli spolu a keby niečo tak sme mali konzultáciu alebo niečo podobné" vypotil som zo seba to jediné čo ma napadlo.

„Bože Horan, ty si prípad" začala sa smiať.

„Nie väčší ako ty Andrew" vrátil som jej to a užíval si jej smiech „Chýbala si mi" vyklzlo zo mňa.

„Niall" pozrela na mňa vystrašene.

„Nie Lola, ja už nemôžem. Viac ťa stratiť nechcem. Chýbala si mi" chytil som ju za ruku a zadíval sa jej do očí.

„Neviem či toto je vhodné miesto na takýto rozhovor" odvrátila zrak.

„Tak poďme na večeru a tam si všetko povieme" snažil som sa.

„Dobre, pôjdeme na večeru ale nie dnes a ani nie zajtra" upresnila.

„Prečo? A kedy potom chceš ísť?" opýtal som sa jej nechápavo.

„Keď sa vyrieši prípad, keď už nebudem právnička odporcu" usmiala sa na mňa jemne.

„Potom pôjdeme na večeru a všetko si vysvetlíme?" opýtal som sa s nádejou.

„Niall, potom to dáme dokopy" usmiala sa.

„Dokopy?" zasvietili mi oči.

„Musím ísť" vykrútila sa z toho a postavila sa.

„Odveziem ťa" postavil som sa a až potom si uvedomil, že vlastne priviezla ona mňa.

„Ja odveziem teba" zasmiala sa. Pri pulte sme si ešte zobrali našu objednávku a odišli sme do auta. Nasadli sme a pozreli sa na seba.

„Neopováž sa mi tu jesť" pozrela na mňa prísne.

„Veď som to ani nemal v pláne" zatváril som sa naoko dotknuto.

„Poznám ťa" zdvihla obočie.

„Neboj sa, nebudem ti tu jesť" zasmial som sa a zapol si bezpečnostný pás. Lola ma odviezla opäť domov. Rozlúčili sme sa len objatím, žiadna pusa ani nič podobné.

„Ahoj" zakývala mi ešte a odišla.

LOLA

Došla som domov vysmiatá ako slniečko. Vystúpila som z auta a tanečným krokom sa dostala až domov. Doma som našla polonahého Bena.

„Čo to, čo to?" zatiahla som so smiechom.

„Pripravujem sa" zavrčal.

„Niekto je tu nervózny z prvého rande" zasmiala som sa.

„Prestaň Lola, fakt to nie je smiešne" pozrel na mňa rozladene.

„Bože Ben, nestresuj, dobre to dopadne. Tomu dievčaťu sa budeš určite páčiť" povzbudila som ho.

„Hej dievčaťu" zamrmlal si a snažil sa aby som to nepočula.

„Čo tým chceš povedať?" zastala som a zahľadela sa na neho.

„Čím?" spravil sa nechápavým.

„Tým ʹHej dievčaťuʹ" skúmala som ho pohľadom.

„Nič také som nepovedal" nasilu sa zasmial.

„Neklam mi Benjamin Camaro" zdvihla som prst.

„Neklamem ti" usmial sa už úprimne.

„No dobre, ale hneď ako prídeš domov mi povieš čo sa dialo a ako to prebiehalo. Je ti to jasné?" zasmiala som sa.

„Jasné, ako facka a teraz ma už nechaj pripravovať sa" rozbehol sa znova do kúpeľne a zavrel sa tam.

„Ach Ben, Ben" zamrmlala som ešte a vyšla hore do svojej izby.

Šmarila som sa na posteľ a rozjímala nad Niallom dobrú hodinu keď mi zazvonil mobil, ako inak služobný. Mne už ani iný mobil nezvoní, pomyslela som si.

„Prosím?" zatiahla som prísne.

„JuDr. Lola Andrew?" ozval sa hlas na druhom konci.

„Pri telefóne, čo si prajete?"

„Rozhodol som sa" nastalo ticho.

„A s kým hovorím?" opýtala som sa.

„Robin Carter, jeden z riaditeľov Modestu" ouu aháá, takže takto sa volá ten idiot.

„Stretneme sa o dva dni, ak vám to vyhovuje"

„Vyhovuje, budem vás čakať"

„Dovidenia" zložila som. Takže pán Idiot alias Carter sa konečne rozhodol. Nechajme sa prekvapiť ako, zasmiala som sa v duchu.