Slnečný lúč |DOKONČENÉ| ✔

36. kapitola

Emma

Víkend odštartoval v plnom prúde a ja som sa chystala s Taylor na kávu. Zobrala som si kabelku a všetky potrebné veci. Zišla som dolu po schodoch, no pri dverách ma zastavil Dylan.

„Emma!" zakričal na mňa.

Zastavila som sa a upriamila ne neho môj pohľad.

„Dnes tu mám takú menšiu prespávačku s chalanmi. Môžeš sa pridať, ak chceš." povedal milo a čakal na odpoveď.

„Ďakujem za pozvanie, ale myslím, že budem radšej vo svojej izbe." venovala som mu jeden úsmev a vybrala som sa za Taylor.

*

„Ako bolo na motokárach ?" vyzvedala som aj od nej.

„Jedným slovom PARÁDA. Môžeš ľutovať, že si nešla." pozrela na mňa, pričom si odpila zo svojej kávy.

Presedeli sme dve hodiny, kým mi Taylor povedala všetko, čo prežila tento týždeň.

Keď som večer odprevadila Taylor domov, napísala som Harrymu, čo robí. Chcela som byť s ním, no nechcela som mu kaziť plány.

Odpoveď mi prišla do minúty.

H: Akurát idem do sprchy. A neverím, že ste mi napísali, slečna Nicolsonová.

Musela som sa zasmiať.

Náročky som neodpísala, ale kráčala som ďalej.

Pred naším domom sa ozýval hluk. A vraj malá prespávačka.

Vošla som do domu. Bol plný ľudí, ktorých som nepoznala. Prešla som cez chodbu, až do obývačky. Všade bol alkohol. Nikde som nevedela nájsť Dylana, a tak som sa rozhodla, že sa na dnes zavriem do izby na celý večer.

Vyšla som po schodoch. Na poschodí už bolo menej ľudí a ja dúfam, že v mojej izbe nebude nik.

Otvorila som dvere. V izbe bolo ticho, nesvietilo sa. Položila som kabelku na zem a prešla pri posteľ. Zažala som malú lampičku a až keď svetlo osvietilo moju posteľ, uvidela som chalana ležiaceho na nej.

Pozeral na mňa dravým pohľadom, ako keby som bola jeho korisť.

Cúvla som pár krokov vzad, a on prehovoril.

„Čakal som ťa tu už dosť dlhú dobu." povedal vtieravým hlasom a postavil sa.

„Po..poznáme sa ?" ťažko som hovorila. Hlas som mala zaseknutý niekde v krku.

„Ty mňa nie, no ja vidím tvoje fotky vždy, keď som tu. Nemôžem sa na ne vynadívať." hovoril tichým, no zato pevným hlasom.

Pomaly kráčal ku mne, no ja som stála na jednom mieste. Moje nohy mi nedovolili spraviť ani jeden krok. Nedokázala som sa pohnúť z toľkého strachu.

„Bojíš sa ma ?" pristúpil bližšie a pohladil ma po líci.

Nereagovala som, na čo sa zasmial.

„Vyzeráš tak nevinne." pokračoval. Druhou rukou ma chytil sa pás.

Slzy sa mi tlačili do očí. Moje telo bolo ako v tranze. Pritiahol si ma bližšie, na čo som sa prerývane nadýchla. Bála som sa ako nikdy predtým.

Slzy sa predrali na povrch a ja som vzlykla.

„No tak, iba sa spolu trochu zahráme." zasmial sa.

„N-nie." dostala som zo seba a snažila sa ho od seba odtlačiť.

Vôbec to nepomáhalo, ba práve naopak.