Hooded butterfly

Apologize?

Keď konečne zazvonilo na koniec vyučovania, vybehla som z triedy ako prvá. Ešte aj učiteľ sa za mnou díval zvláštnym pohľadom. A nech. On to nechápe. Nechápe ako sa cítim. Nikto to nechápe.... Utekala som chodbami strednej školy najrýchlejšie, ako som vládala. Na konci som rozrazila dvere a vybehla von.

Ovial ma jesenný vánoček a čerstvý vzduch. Bežala som ďalej až ku stromu na konci pozemku. Oprela som sa o jeho kmeň z druhej strany, aby som unikla pozornosti neželaných pohľadov. Dúfam, že ma nikto nevidel. Potrebovala som sa upokojiť a zmieriť sa s faktom, že proste nikam nezapadnem.

Lenže pri mojom šťastí ma predsa len niekto videl. Zrovna ten jeden človek, ktorého som teraz absolútne nechcela vidieť.

,,Evolet?" vynoril sa spoza stromu. Super.

,,Choď preč." odvrátila som od neho hlavu.

,,To, čo urobil, nebolo správne." podotkol Zayn a sadol si ku mne.

Odtiahla som sa. ,,Ak ma to malo utešiť, tak sa to nepodarilo."

,,Prečo si taká?" zamračil sa.

,,Aká?"

Chvíľu bolo ticho. Asi hľadal to správne slovo. ,,Chladná." ozval sa napokon. Na to som mu nepovedala nič. Nemala som čo povedať. ,Snažím sa ti pomôcť...."

,,Ale nepomáhaš mi. Ubližuješ mi."

,,Ubližujem?" prekvapene na mňa pozrel.

,,Áno." odvetila som jednoducho.

,,A ako?"

,,Myslím, že to vieš aj sám."

Zamračil sa. Takže som mala pravdu. Vedel to.,,Snažíš sa ma odohnať? Preto si taká protivná?"

,,To ty ma od seba odoháňaš!" zakričala som a zodvihla som sa. Musel som ísť preč. Preč od neho. Zostalo ticho. Trafila som klinček po hlavičke.

,,Ale.... Nie je to tak ako si myslíš..." zastavila ma jeho ruka. Vyvliekla som sa.

,,A ako to teda je? Nehanbíš sa za mňa? Nechodíš za mnou iba vtedy, keď nás nikto nevidí? Nerozprávaš sa so mnou, aby si si náhodou nepoškodil dobré meno?"

,,Eve,počúvaj ma." šepol zúfalo a prehrabol si vlasy.

,,Nie. Ty počúvaj mňa! Už ma nebaví hrať sa na neviditeľnú. Počúvať každý deň nové urážky a znášať otrasné správanie..." zotrela som si slzy, ktoré mi tiekli po líci. ,,Už mám toho dosť! A teba tiež! Iba si tak prídeš, si ku mne milý a potom ma pobozkáš. A na druhý deň bum a všetko je preč! Obchádzaš ma, akoby som bola nakazená a úplne na mňa kašleš!" kričala som na neho, akoby on mohol za všetko zlé, čo ma v živote postretlo.

Bezradne tam stál a pozeral na mňa smutnými očami. Lenže ja už som sa rozbehla, a tak som pokračovala ďalej vo svojom monológu.

,,A stavím sa, že si pri tom bol, keď ma udrel. Keby si bol mojím priateľom, zastavil by si ho! Ale ty nie! Iba si tam stál a pozeral sa! Páči sa ti, keď ma mlátia?! Áno?! Nechceš ma udrieť aj ty? Veď Evolet je tu na to však?! Kľudne ju mláťte! Ponižujte ju! Urážajte! Veď jej to vôbec neprekáža! Ale vieš čo? Aj ja mám city..." vzlykla som a otočila sa mu chrbtom. ,,Myslela som, že si iný ako ostatní. Zrejme som sa mýlila..." utrela som si slzy do rukáva a rozbehla sa preč.

,,Evolet! Eve, počkaj!" kričal za mnou. ,,Chcem sa ti ospravedlniť!"

Zastala som. ,,Ospravedlniť? Myslíš, že jedno ospravedlnenie všetko napraví?" zakričala som mu naspäť a pokračovala v behu. Vypla som svet okolo seba, aby som nemusela počúvať jeho výkriky ani šťastný smiech mojich rovesníkov. Počúvala som iba svoje vzlyky a údery môjho srdca.

Vraj ospravedlniť! Myslí si, že jedno 'prepáč' vymaže všetko, čo zbabral? Myslí si, že keď sa mi ospravedlní, zabudnem na to, ako sa ku mne v posledných dňoch správal? Tak to sa teda mýli. Nebude to také jednoduché. Moje odpustenie si musí zaslúžiť... A jedným 'prepáč' to teda nedosiahne.

Dobehla som domov. Mama zase robila nadčasy, a tak bol byt prázdny. Vyzula som si tenisky, zhodila tašku na zem a utekala do izby. Hodila som sa na posteľ a rozplakala sa. V hlave sa mi premietalo všetko, čo ma k tomu donútilo...

,,Tá sem určite nezapadne."...

,,....ty hlúpa hus.".....

,,Taká nula ako si ty sa mi nebude pliesť pod nohy!"....

,,Tá je pod tvoju úroveň.".....

,, Čo asi tak môžem chcieť od novej chutnučkej cundry?"....

,,Ty malá mrcha!" ....

,,Ty nie si žena!"....

,,Dosť! Prestaňte!" snažila som sa umlčať hlasy v mojej hlave. Neustávali. Stále sa mi ozývali v hlave ako pokazená nahrávka. Išla mi z nich prasknúť hlava. ,,Choďte preč! Nechajte ma!" plakala som. Cítila som sa ako hysterka a psychopatka...

Ozval sa zvuk otvárajúcich sa dverí. Dnu vošla mama. Keď ma začula, okamžite pribehla ku mne a silno ma objala. ,,Čo sa stalo zlatíčko?" utierala mi slzy.

,,Pošli ich preč mami! Pošli ich preč!" vzlykala som.

,,Tíško..Už je dobre.." kolísala sa so mnou zo strany na stranu a utešovala ma.

Postupne som sa začala ukľudňovať. Keď som bola už úplne pokojná, zmohla ma únava a okamžite som zaspala. Posledné, čo som cítila pred tým, ako som sa ponorila do snov, bolo, ako ma mama prikryla a dala mi bozk na čelo....

Znovu nová časť :3 Je síce trošku depresívna a mierne narušená, ale myslím, že sa niet čomu čudovať.. Chúďa dievča :/ No nič. Dúfam, že ste si užili čítanie a tešíte sa na ďalšiu časť. Bude čoskoro nebojte sa ;) . Zatiaľ sa majte :**