Ja

Here we go..

Nie som nejaký extra veľký pisár, ani nič tomu podobné. No mám jeden príbeh. Je to reálny príbeh z môjho života, ktorý ešte stále pretrváva. Jedná sa o viacero príbehov, z časti môjho života.

Volám sa Samuel. Narodil som sa 13.8. 2003. Momentálne mám 15 rokov a žijem v nie moc veľkom mestečku. Som v 9. triede a už od mala som mal "šťastie" v živote. Ako malý som býval s rodičmi v bytovke. Mali sme jednu veľmi milú susedu, ktorá ma veľmi rada a často strážila keď moji rodičia boli v práci. No nie každá rodina je dokonalá a tak museli nastať problémy. Obaja ostali nezamestnaný a oddeľovali od seba svoje pocity čo raz viac. Vďaka tomu som bol s mojou susedou stále viac a viac. Keď sa dostala mama do väzenia (do teraz neviem kvôli čomu) tak to otec vďaka nezamestnanosti nezvládal. Keď sa mama dostala z lochu von. Dohodli sa s otcom a tetou susedou, že ma ku nej pridelia súdne. A bola môj pestún... Lenže navždy. Ako plynul čas tak som si tam zvykol a žijem s ňou už 13 rokov (som tam od 2). V piatich rokoch som sa naučil sám čítať a dosť dobre počítať. Vždy som bol s vedomosťami trošku v predu ako ostatní.
Dostal som sa do školy. Nemal som ju ďaleko, bola asi 200m od mojej bytovky takže to bolo super. Do školy som sa dosť aj tešil. Keďže v škôlke ma učiteľky bili. Ja som totiž vždy bol dosť hyperaktívne dieťa, čož sa prenieslo a stále nesie so mnou aj teraz. V prvom ročníku to bolo strašne super. Spolužiakov som mal úžasných a aj super triednu učiteľku. Len "kamaráti" nejako nechceli chápať to, že ja rodičov mám, len sa s nimi nestretávam a som s "babkou" (tak som ju vždy nazýval). Takže každú chvíľku išli na mňa narážky typu, že nemám rodičov a podobne. Spoločnými silami s babkou sme sa dopracovali do druhého a nakoniec aj 3. ročníka. Jasné, že som bol vždy vyznamenaný so samými jednotkami. Keď som bol už v tom 3. ročníku. Začala to byť docela sranda. Dostal som do triedy spolužiačku menom Lesnana, ktorá bola dosť nekamarátska a jej rodičia neboli moc v dobrom vzťahu s tými mojími. Takže to dopadlo tak, že na mňa a na moju rodinu nadrbali čo najviac špiny a kto potom trpel?
|PRESNE TAK|
Ja.. učitelia si na mňa po čase zasadli a išlo to so "správaním" dolu vodou. S chalanmi sme sa naháňali a keď Lesana a jej pridrblá squad pipiek rýchlosťou 320km/h utekali za učiteľkou, že im robím JA zle tým, že sa naháňame. Učiteľka mi dala poznámku zobrala ma von z triedy a postavila ku dverám. IBA MŇA. Ostatný sa tam ďalej naháňali a robili "zle".
Ako ročníky išli vyššie. Ja som na školu už nemal nervy čoraz menej a menej. S mamou a otcom som sa prestal stretávať ale nevadilo mi to keďže som mal všetko čo som potreboval. (Babka pracovala ako len mohla ale bola už staršia takže išla do dôchodku, ktorý nemala nejako extra veľký, takže sme si nemohli dovoliť, nič moc značkové a drahé veci. No vždy som mal všetko čo som potreboval) Postupne sa dostávame ku ročníku číslo 6 kde som mal prvú 2 na polročnom vysvedčení a tri 2 na konci roka. S rodičmi som znova naviazal kontakt a začal som chodiť aj ku mame na prázdniny, ktorá mala priateľa, ktorý dosť dobre zarábal takže som mal fajn darčeky...
7. ročník tiež nebola nejaká extra veľká sláva so známkami. Otec dosť ochorel no vždy mal na mňa čas. Pri konci roku som mal sedem 2 a sedem 1. Otec z toho nebol nadšený ale nebolo nič zle. Jeho zdravotné problémy sa len zhoršovali a dostali sa ku rakovine. Nebol som jebnutý a vedel som čo bude.. len som to nečakal tak náhle. V triede som mal dosť veľkú podporu od spolužiakov, ktorý sú strašne super a ďakujem, že pri mne vždy boli. Mali sme konečne koniec roka a mal som mať narodeniny. Ale pred tým ich mal mať otec. Oslávil 50, na ktorej som bol aj s mojím kamarátom, ktorý je skoro ako brat a poznáme sa cez 10 rokov. Žil o poschodie nižšie takže sme boli stále spolu.
Bolo 11.8. a zazvonil mi telefón. Bol to otec.. Volal mi pre to lebo mi sľúbil narodeninovú oslavu ale kvôli zdravotnému stavu sa dostal do nemocnice. A volal mi, že sa v nemocnici trochu zdrží a moja oslava sa odkladá. Veľmi ma ľúbi a v škole mi drží palce. Na druhý deň čiže 12.8. volala jeho mama babke s tým že babke sa hrnuli so očí slzy a ja som hneď vedel čo je vo veci. Chcela sa so mnou porozprávať no ja som iba povedal: „Viem..". neplakal som ani nič. Len som sedel a kukal do blba. Necítil som nič. Ale život išiel ďalej. Pár dní som plakal ako malé decko ale už to je v poriadku. Spomínam len na to dobré.