Láska alebo nenávisť

Tretia kapitola: Daj mi pokoj!

V tichosti som kráčala po chodníku k Patricovmu plážovému obydliu. On kráčal za mnou, ale ja som nespomalila. Nechcela som ho vidieť tak, ako som ho ešte pred pár minútami nechcela pustiť z náruče. Teraz som takmer bežala len aby som sa mu vyhla, aby ma nedohnal. Vpálila som dovnútra, hodila mu pred dvere jeho periny a zamkla sa. Počkám kým sa zotmie, zleziem z terasy dole a ujdem domov. Nejako sa tam predsa dostanem. Stopnem nejakého šoféra, alebo...alebo...alebo neviem, čo vlastne urobím. Rozhodne tu nemienim zostávať. To sa radšej sama naservírujem tým bláznom na zlatý podnos, nech ma zabijú.

Pomaly sa začalo zotmievať, Patric mi každú pól hodinu chodil vyklopávať na dvere, prosil ma, aby som mu odomkla, no mňa jeho správanie úplne znervózňovalo, až som nakoniec raz do tých odporných, drevených dverí kopla a on konečne odpochodoval preč. Prsty na nohách ma boleli, zakliala som od bolesti. Vonku už bola tma, ideálny čas na útek. Terasa bola od zeme dosť vysoko. To mi ale nemohlo zabrániť v úteku. Výšky nie sú mojou silnou stránkou. Ale teraz ma rozhodne nezastaví. Po hromozvode som zliezala v tichu dole, nohy a ruky sa mi po tenkom kove šmýkali dole. Na zem som doskočila na špičky. Bežala som po pieskovej pláži, až kým ma niekto nechytil za pás a nevliekol smerom do lesa. Kopala som. Kričala. Márne. Nik ma nemohol začuť.

"Prestaň sa vzpierať ty malá sopľaňa. Inak za seba neručím." zasyčal mi neznámy hlas do ucha. Nevzdávala som sa. Poradím si aj bez Patrica.

Zozadu som pocítila úder. Zatmelo sa mi pred očami. Kolená sa mi podlomili, nebiť únoscovho silného stisku, zrútila by som sa na zem. Zvuky som počula iba tlmene, akoby sa mi vzdialovali. Strácala som vedomie, telo mi ochablo a ja som prestala vnímať.
____________________________________

Prebrala som sa v tmavej miestnosti. Všetko ma bolelo. Hlava, chrbát, nohy, zápästia priviazané k sebe a následne k nejakému studenému kovu. Nikto tu nebol, všade bola tma, páchla tu potuchlina. Z toho pachu sa mi žalúdok úplne obracal, robil saltá a premety len taký fukot. Skúšala som si uvoľniť ruky, no povraz sa mi zarezával až pod kožu. Nemala som toľko sily ani sebazaprenia v odolnosti proti bolesti, aby som s ním ďalej bojovala.

Dvere sa s vrzgotom otvorili, dnu niekto vošiel. Rozsvietil svetlo a ja som zbadala nechutne slizkú tvár svojho únoscu.

"Aha..." uškrnul sa. "Slečinka sa nám prebrala." Prešiel ku mne, špinavou bagandžou mi odkopol nohy tak, aby mohol prejsť ku mne, ale aby som ho nemohla kopnúť. Čupol si ku mne. Smrdel ako sud piva. Mastné, polodlhé, šedivé vlasy, ktoré sa vrteli ako keby si ich každý deň poctivo natáčal na kulmu, (neviem, čo je horšie. Stará fúria, ktorá musí byť, aby mi ľúto nebolo, moja triedna a v živote nevidela žiletku, alebo únosca, ktorý si zrejme natáča vlasy a chce ma zdrať z kože) mu padali na plecia a do pripitých očí.

"Teraz ti odlepím ústa. Ak začneš kričať..." z vrecka vytiahol malý vreckový nožík, ktorým mi pohrozil. Nemala som v pláne namietať.

Bezcitne mi strhol pásku z pier. Od bolesti som sykla, ale kričať som sa neodvážila. Pud sebazáchovy mi to nedovoľoval.

"Tak, máš voľne ústa. Môžeš teda odpovedať na otázky, ktoré ti položím. Je ti to jasné?" kládol si podmienky.

"Áno." zašeptala som.

"Dobre." prikývol. "Ako funguje tvoj talent?" znela jeho prvá otázka.

Nemala som v pláne mu klamať. Nech si vezme čo chce, len nech neublížia mojim blízkym.

"Ja...." pokrútila som hlavou. Chvíľku trvalo, kým sa mi hlas po dlhom nič nehovorení vrátil. "Ja naozaj neviem." odpovedala som pravdivo.

"Tak slečna nevie." zopakoval. Vystrel ruku, naklonil sa bližšie ku mne. "Tak možno si spomenie....." rukou ma pohladil po vlasoch strapatých od bojovania s únoscom, neposlušný prameň mi zastrčil za ucho a v tom mu ruka vyletela. Vlepil mi strašne silnú facku. V ušiach mi zvonilo, hlava sa mi zakrútila.

"Už si sa rozpamätala?" vyštekol po mne.

Bez slov som pokrútila hlavou. Čakala som ďalšiu ranu, no on len vstal a dal sa na odchod.

"Možno sa rozpamätáš, keď dnes nedostaneš večeru." a odišiel.

Zostala som znova sama v tme. Ústa som mala stále voľné, ale odvahu začať kričať som nemala. V hlave mi trešťalo už po prvej facke. Pri druhej by som asi upadla do kómy. Neviem koľko som spala pred tým. Tma, bolesť hlavy a dlhodobé nič nerobenie ma zasa uspávalo. Až som zaspala.
____________________________________________________________________

Ráno bolo kruté. Únosca na prebudil kopancom pod koleno, dal mi napiť a nejaký starý suchý rožok na raňajky. Na pár minút mi dokonca povolil ruky aby som sa mohla popreťahovať.

"Spomenula si slečna na odpoveď na otázku zo včera?" spýtal sa keď ma priväzoval späť k radiátoru.

"Ja som vám neklamala. Povedala som vám čistú pravdu." húdla som si svoje. Pravdepodobne by znova začal zúriť, keby niekto neklopal na dvere niekde vzadu domu v ktorom som sa totálne nedobrovoľne nachádzala. Únosca mi zalepil ústa, aby som sa nepokúsila o krik a odišiel. Zaujímalo by ma, kto to bol.

O pár minút sa z inej miestnosti ozýval krik, smiech a hlasná vrava. Znelo to tak ako na party.

Poobede som sa k jedlu nedostala. Ani k vode. Moje telo začalo vykazovať prvé známky dehydratácie a nedostatku surovín.

Som tu tretí deň. Od doby, kedy ma uniesli, sem každý deň, ráno, na obed aj večer, chodil môj únosca. Vždy s tou istou otázkou a ja som preňho mala vždy tú istú odpoveď. A vždy som si vyslúžila fyzický trest. Tvár som musela mať od plaču celú opuchnutú, každý centimeter tela mi pokrývali škaredé modriny. Niektoré už pomaly mizli, iné o sebe ešte len dávali vedieť.
Dnes ráno ku mne zasa prišiel s otázkou, ktorú som dostávala namiesto raňajok. Dnes som mu však nemienila odpovedať ako zvyčajne. "Prečo vás tak strašne zaujíma môj dar? Čítanie myšlienok nie je až taký hrdinský blahodarný fakt."
"Viac ako sto rokov sme čakali, kým príde niekto, ako ty. Niekto, kto vie, čo si iný myslia. Je to čisté čarodejníctvo a my sa tento trik chceme naučiť. Budeme môcť ovládať každého jedného človeka na tejto planéte." Mlel si.
"Lenže ja NEVIEM, ako to funguje!" prepla som na nacvičenú frázu. Za tri dni som si ju už aj osvojila.
"V tom prípade si mi na nič a ja sa ťa zbavím." túto vetu som nečakala. Myslela som že ako vždy odíde preč, vráti sa na obed, túto scénku si ešte dva krát zopakujeme a ja budem môcť spať nepokojným spánkom až do rána. Možno som aj trošičku dúfala, že ho konečne omrzím a on mi dá pokoj.