Upozornenie: neodporúčam čítať ľuďom, ktorí si prešli psychickými chorobami. Môže vám pripomenúť zlé chvíle.
Príbeh je o 17-ročnej stredoškoláčke, ktorá trpela anorexiou a sebapoškodzovaním. Teraz sa však zmenila.
15.8. /18 -10.7. /19
1K votes 16...
Sedím doma na posteli a nemám najmenšie potuchy čo robiť. Naučená som, čítať sa mi nechce. Tak len sedím a pozerám. Na posteli sa presuniem na miesto tak aby som sedela oproti zrkadlu.
Pomaly si vyhrnula rukávy na svojej mikine a uvidím biele jazvy na mojich rukách. Ako môže toto spôsobiť jediný človek, jediný bytosť a nemať výčitky svedomia.
Ľahnem si a cítim horúce slzy stekajúce po mojich lícach. Rýchlo si ich utriem do rukáva.
Kvôli nemu už nebudem plakať.
Už nie.
Presuniem sa ku skrini a poskladám si outfit, ktorý si následne oblečiem.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Usmejem sa, do vačku si vložím mobil a vybehnem von. Namierim si to do parku pretože tam mi to najlepšie myslí.
Sadnem si na lavičku a ako na zavolanie mi príde správa.
James: ahoj, čo robkáš?
Ja: ahoj, nič
James: môžem sa ťa niečo spýtať
Ja: jasné
James: akú hudbu počúvaš?
Ja: takú aká sa mi páči, a ty
James: tiež ako ty
A takto som si s Jamesom písala ešte hodnú chvíľu dokým sa nezačalo stmievať, vtedy som sa vybrala domov. Ale to by som nebola ja keby som do niekoho nenarazila.
"Prepáčte, nevšimla som si vás" vysúkala som zo seba. "Nič sa nedeje" odpovedala osoba. A ten hlas sa mi zdal akýsi povedomí. Hlavu som zdvihla hore a prvé čo som si všimla boli dva zelené smaragdy. Prevrátila som očami a obišla ho.
No zastavila má jeho ruka. "Čo chceš" povedala som drzo. "Prepáč mi to" povedal a v jeho očiach som uvidela smútok.
Musím byť silná.
"A čo teraz akože čakáš že ti odpustím, potom všetkom čo sa stalo?" Pokrútil hlavou. Čakala som hocijakú reakciu ale nie takúto. "Zmizni" boli posledné slová, ktoré som mu povedala predtým ako som odišla.
