Dievča bez tváre

/2/

Konečne som v škole. Teším sa len z 1 veci. Konečne ju znova vidím. Hlavu mám plnú plánov ako ju dostať. Je to divné. Nechcem ju mať v posteli, ako ostatní muži. Chcem ju hladiť po vlasoch a počúvať ju. Chcem aby vedela, že ak nebude vedieť čo robiť, má prísť za mnou.
Hlboký nádych. 3.2.1. 

,,Ahoj, nechcela by si ísť...?" koktal som.
,,Von? Jasné. Dnes? Super!" skočila mi do reči. Absolútne som nechápal čo sa práve do riti stalo. ,,Prepáč, môžeš to zopakovať?"
,,Dnes o 7!" skríkla a podala lístok s adresou, ktorú napísala za 2 sekundy.
Usmiala sa a ja som bol zase v siedmom nebi. Ona odchádza a ja stojím s priblbým úsmevom, opieram sa o skrinku a neverím. Ona už je dávno preč ale ja som sa stále nepohol...
Ku chalanom si sadám s hrdosťou kráľa Artuša a odhodlaním tej najfeministickejšej feministky.

 ,,Hádajte kto má rande?"
,,Kto?" nechápavo sa na mňa díva Dave.
,,Debil. Ja. Ja mám rande. S ňou!" škerím sa na nich a očakávam návaly chvály a uznania. No tie neprichádzajú.
,,Akože s kým?" znova nechápe. Nie je moc bystrý. Už som si ale zvykol.
,,S tou blondínou," kľudne odpovedám, aj keď už začínam cítiť pochybnosti z jeho strany.
,,Ani nevieš ako sa volá?"
,,Do riti! Ozaj. Ona mi nepovedala svoje meno,"
,,A čo ti povedala ty majster balenia žien?" podpichol ma Josh.
,,Áno. Povedala mi áno. Vlastne, ani som sa neopýtal." 
,,Hovorím ti, že to je krava," skonštatoval ako aj včera.
,,Prestaň o tej tak hovoriť!" Začal som sa cítiť ako matka levica keď bráni svoje deti.
,,Sorry," prevrátil očami. Ostatní sa len nechápavo pozerali. Ja tiež. Vôbec nechápem čo to do mňa vošlo. Možno mi šibe. Dobre to je jedno. Chalani sú teraz nepodstatní.Poďme sa sústrediť na večer. 

Je 18:30. Ak by niekoho zaujímali presné čísla, tak nech sa páči. Minul som 1l šampónu, 1l voňavky a 1kg gélu na vlasy. Potom ešte 30l vody, aby som ten gél zmyl. Vyzeral som ako surikata.
Boha ja som fakt nemožný. Prečo ma boh obdaril zrovna rozumom? Radšej by som bol sprostý ako topánka, keby som bol sexy.
Naše mesto nie je najväčšie, takže som približne poznal jej adresu. Celú cestu až sem bojujem s kŕčmi v bruchu. Neviem či potrebujem ísť na veľkú, alebo mám tie slávne "motýliky v brušku". Čakám ju pred domom. V hlave mám naplánovaných 22 konverzácií, ktoré by mohli nastať. Vždy sa takto pripravujem. Ani neviem, prečo to robím. Upokojuje ma mať všetko prichystané. Vždy chcem byť pripravený. Vír mojich myšlienok preruší jemný hlas chrbtom. 
,,Čo sa ti na mne páči?" Krista. Mám 22 konverzácií v hlave od dnes je ale pekne až po oh ty máš ale pekné a zdravé vlasy. Ale ani v jednej otázke nie je zodpovedané táto zapeklitá otázka.
,,Čo si vravela?" snažím sa získať čas na premyslenie odpovede. No prichádza ešte záludnejšia otázka.
,,No, pre niečo si ma zavolal von. Tak povedz prečo. Alebo som bola iba prvá, ktorú si uvidel?"
Budem musieť improvizovať.„Všetko," suverénne odpovedám.
„To povie každý," smeje sa. Zaujímalo by ma, či sa vie aj mračiť.
„Páči sa mi, že sme spolu vonku ale ani jeden nepoznáme svoje meno," a čakám odpoveď na moju nepoloženú otázku.
„Milý Ted, moje meno je Bella," podáva mi ruku. Ja jej len mlčky podávam svoju ruku. Ako vie odkiaľ sa volám? Do riti to dievča je záhada. Už teraz to viem.
,,Poďme sa prejsť."Kráčame cez tmavé ulice a cítim sa fakt dobre. Nie je to ako doma. Niekto ma počúva. Naozaj ma počúva. A rozumie mi.
„Aké obdobie máš rád?"
„Jar," to som si absolútne istý. Aspoň o niečom nepochybujem.
„Ja mám rada všetky. V každých je kúsok zo mňa," zasmiala sa a zapozerala sa do zeme. Akoby to malo niečo znamenať. Ženy sú tak komplikované.Keď sme sa blížili ku jej domu, spoločne strávené 3 hodiny sa zdali ako 10 sekúnd. Ale nie ako 10 sekúnd keď robíš nejaký ťažký cvik, alebo sedíš v kostole, alebo keď ti berú krv. Alebo hocičo čo nenávidíš. Bolo to ako 10 sekúnd spánku alebo 10 sekúnd orgazmu. Prejdú tak rýchlo, že si ich ani neuvedomíš. Až keď skončia. Podobne ako so vzťahmi. Chápeš nie?
Ale mám väčší problém. Dilemu všetkých dilem. Dilemu, ktorú rieši každý chalan na prvom rande. Mám ju pobozkať? Alebo nemám? Bude to hlúpe? Chce ma pobozkať? Bude to romantické? Ako ju mám pobozkať? Alebo radšej ju mám objať? Spomínal som už že som nerozhodný?
„Tak sa maj, bolo to super," jej hlas zoslabol. Už nebol tak energický. Kráčala smerom ku dverám. Otočila sa a zahľadela sa mi do očí. A bolo to jasné. Chce, aby som ju pobozkal. Urobil som pár neistých krokov, no ona vyzerala byť istejšia čím som bol bližšie. Ak mám byť úprimný, mne sa každým krokom viac a viac sťahoval žalúdok. A čiastočne aj moje sedacie svalstvo. Naklonil som sa ku nej a pobozkal som ju. A bolo to... po prvý krát.
Veľmi som si to chcel pamätať. Ale bol som ako vygumovaný. Ak som v tom nebol až po uši, tak teraz určite som...
„Kedy ťa uvidím?" pýtam sa.
„To neviem. Ani ti to neviem povedať. Len ma nehľadaj, je to zbytočné."
No prrr. Teraz som ti dal pusu. A nemám ťa akože kontaktovať? Čo?!
„Ako to myslíš?" začínam byť nervózny.
„Prepáč, už pôjdem. Ahoj Ted."
A odchádza. Ja stojím. Pozerám na ňu, ako sa vzďaľuje. Stále čakám, že sa otočí. Neotáča sa. Otvára dvere. Zatvára ich. A zhasne svetlo. Ja začínam prijímať fakt, že už sa neotočí.
Po ceste domov rozmýšľam. No nedáva mi to zmysel.Môj mozog sa mi snaží vnútiť myšlienku, že je to fakt náladová krava. Myslím si, že ho do toho tlačí moje mužské ego. Ale srdce hovorí niečo úplne iné. Tak moc neznášam, keď sa začne hádať rozum a cit v mojej hlave. Vyzerám do riti ako Shakespeare aby som riešil takéto veci?