Tam, kde sa čierna mieša s bielou...

Kapitola 19

Henrieta sa vracala z obývačky. Mala za sebou zaujímavý rozhovor. Ešte chvíľu po odchode nad ním rozjímala. Popred ňu sa prešuchla Izabela a zmizla v ďalšej chodbe. Henrieta sa spamätala a pobehla za ňou.

"Izabela! Počkaj! Kam ideš?"

Izabela sa zastavila a nevídane elegantne sa otočila za hlasom. Šaty sa jej pri tom krásne zvlnili. "Za Havierom. Musíš mi prepáčiť. Nemám veľa času na rozhovor." odpovedala jej zdĺhavo ale zároveň pokojne a akosi naučene. Pokojne mohla povedať: Za Havierom. Prepáč, ale nemám čas. Ale ona to proste povedala inak. Na Henrietin vkus trocha nevšedne, než bola od Izabely zvyknutá.

"Aaa. A Izabela, nie ste spolu akosi často? Čo spolu kujete? Prečo mi nič nechceš povedať? Hovoríme si všetko. Či to už prestalo platiť? Posledné dni akoby sme neboli svoje, lež cudzie. Si ešte moja sestra?" znela vyčítavo a jednoznačne začala trošku brnkať na citovú strunu jej sestry, ktorá je veľmi tenučká a citlivá.

Izabela k nej podišla. "Henrieta, ako ti len toto môže napadať? Sme sestry! A vždy budeme. Jednoducho, mám tu nejaké povinnosti." pousmiala sa.

"Čo spolu máte?" prižmúrila na ňu oči Henrieta. Izabela ostala ticho. Vôbec nerozumela sestrinej narážke. "Ty a taký starý chlap. Nebodaj sa tebe Havier páči?" dala si ruky vbok a nalepila sa jej na tvár. Izabela si od nej odstúpila.

"Ty si sa zbláznila? S Havierom trávim čas z povinnosti. Nesmiem ti povedať dôvod. Zatiaľ si to musím nechať pre seba, ale potom ti o všetkom poviem. A nevymýšľaj si príbehy! Ja o Haviera nestojím."

"Len aby nejaké potom bolo." zašomrala si pre seba Henrieta. "Kto by stál o starého upíra?" prevrátila očami a nesúhlasne potriasla hlavou. Zasmiala sa.

"Starého?" čudovala sa Izabela, "Má len čosi cez štyristo. To nie je veľa." konštatovala. Na to na ňu Henrieta vyvalila oči a ústa jej zostali pootvorené. "Rozprávali sme sa spolu." pokrčila plecami Izabela. "Tak čo, sme za dobre?"

"Sme, ale mne sa to nepáči."

"Myslíš to, že sme za dobre?"

"To, že si v kuse s ním!" vykríkla.

"Prekážalo by ti menej, ak by som bola s Tempestatom?" zasmiala sa Izabela a potom jej na tvári ostal úškrn.

"O čo sa pokúšaš, Izabela?!" prižmúrila na ňu oči Henrieta.

"Len ťa hnevám. Henri, viem, že ma chceš chrániť. Nič mi nerobí. Asi mi veriť nebudeš, ale je ku mne milý. Snaží sa. Viac sa bojím o teba." pozrela sa jej hlboko a úprimne do očí. Mala v nich výčitku a obavy.

"Ak myslíš to, že som tu zatvorená, už som si zvykla." oznámila jej hrdo, ale klamala. "Dúfam, že Tempestat raz zmizne a budem sa môcť nadýchnuť čerstvého vzduchu."

"Ale to predsa nesmieš!" zhíkla Izabela.

"Prosím ťa! A čo mi asi tak môže urobiť? Ha?" osopila sa na ňu. "Rozprávala som sa s ním. Niečo skrýva. Je tu niečo, kvôli čomu tu sluhov spútava a nenechá vyjsť zo zámku. Možno preto, že je to skryté monštrum pod noblesnou košeľou. Chcem zistiť, prečo to tak je!"

"Takže chceš utiecť? Popravde, ja len to čakám." uisťovala sa Izabela, lebo ostala trocha zmätená.

"Ak by som utiekla... Stále to nevylučujem. Ale, ja som si tu už aj zvykla, takže... Načo?" usmiala sa nútene.

"Pokúsim sa ti to nejako vynahradiť. Čo povieš? Je mi všetkého ľúto. Myslela som si, že ja budem tá, čo nebude chodiť von. Ja by som to zniesla. Veď sirotinec bol o tom istom. Nechoď za bránu!"