Láska alebo nenávisť

Šiesta kapitola: Tréning

Ráno som si privstala aby sme čo najskôr mohli začať trénovať. Obliekla som si šedé tepláky, ružové tielko na ramienka a bledú mikinu, keďže bolo len päť hodín ráno, bolo dosť chladno. Obula som si biele športové tenisky.

Cupkavým krokom som sa vybrala na našu súkromnú pláž, kde už ma čakal Patric s vážnym výrazom na tvári.

Rezkým krokom som si pohopkávala k nemu. "Bré ránko." zaštebotala som s úsmevom na tvári.

"Dobré ráno." vážne odzdravil Patric.

Prekvapená jeho vážnosťou som o krok cúvla.

"Tak, ako rozcvičku si dáme päť kolečok od tadeto po tamten les." ukázal prstom pred seba.

V nemom úžase som sledovala tú diaľku medzi mnou a tým lesom.

"Chcela si trénovať, tak rob to čo máš." hovoril hrubým hlasom.

Nechcelo sa mi veriť, že ma donútil behať! V škole som sa vehementne vyhýbala všetkými možnými, debilnými spôsobmi akémukoľvek behu a príde on, a nejaký lovci, a ja som dotlačená utekaniu. Celé zle toto.

Zabehla som prvé kolečko a už som nevládala. Zastala som pri Patricovi stojacom nepohnuto na mieste, že sa vydýcham.

"Ani náhodou." zahromžil. "Toto bolo len jedno kolo. Zostávajú ti ešte štyri."

Porazenecky som sa vybrala za vlastným infarktom.

Nechápem prečo je takýto. Mala to byť viac zábava ako tréning. Teraz sa skôr cítim ako na sprostom vojnovom výcviku, kde Patric hrá rolu najprísnejšieho bachara v areáli.

Konečne som dobehala päť kolečok určených na rozcvičku. Unavená som lapala po stratenom dychu.

"Ty...." nádych. "Si." výdych. "Zo mňa." nádych. "Robíš..." hlboký výdych. "Srandu!" konečne som dokončila vetu. Trvalo mi to hádam večnosť.

"Chcela si trénovať, tak tu to máš. Trénuj." odpovedal mi kamenným tónom.

V nemom úžase som lapala po dychu.

"Tak, teraz keď si dostatočne rozcvičená, dáme si názornú ukážku toho, ako sa brániť." Ešte som sa nestihla spamätať po predchádzajúcom behu a už sa a mňa vrhol Patrik. Hodil sa po mne a zvalil ma priamo do piesku. Obkročmo si na mňa sadol a ja som sa nemala ako pohnúť. Úplne ma priklincoval k zemi.

"Nemohol si ma aspoň varovať?" zafučala som pod ťarchou jeho tela.

Posmešne sa uchechtal. "Lovci ťa tiež nevarujú, keď na teba zaútočia." oprášil si kolená a vstal zo mňa. Aj ja som sa s ťažkosťami postavila.

"Máš 10 sekúnd náskok, aby si mohla reagovať na moje útoky. Je mi jedno ako. Jeden, dva, tri..." dala som sa do behu. Nohy sa mi zabárali do piesku, ledva som bežala. Konečne som sa ako tak vzdialila od Patrica, jeho počítanie prehlušil šum mora. Chaoticky som uvažovala nad tým, ako sa budem brániť, keď sa na mňa zasa vrhne. Nevedela som nič vymyslieť. Je v prevahe, ako sa mu do kelu tam mám ubrániť?

Zboku som pocítila menší náraz. Odhodil ma na mokrý piesok, zamotala sa mi hlava. Neudržala som rovnováhu a zasa som sa zrútila do piesku.

"Utekáš ako sliepka za žitom." podpichol ma Patric. Naštval ma. Zúrivo som ho zo seba zhodila, pozviechala som sa zo zeme a zasa sa dala do behu. Za chvíľu ma chytil za pás, zvrtla som sa a kopla ho do píšťale, zovretie poľavilo. Sotila som doň, padol do vlhkého piesku. Tento krát som si sadla ja naňho. Ruky som mu pritlačila nad hlavu, nemohol sa ani pohnúť. Keby chcel, zhodil by ma, ale on nechcel. Nechal ma vyhrať. Aspoň raz.

"Ty sa zasa biješ ako bábika Barbie." odplatila som mu štipľavú poznámku. Zagánil na mňa ale oči ho prezradili. Smiali sa. Aj ja som sa začala smiať.

"Tak ako bude pokračovať tréning?" spýtala som sa.

"Hmmm..." zamumlal Patric, pohľad mu opäť skamenel. "Musíš sa naučiť brániť a nie len utekať." Zvyšok dňa sme strávili tým, že Patric ma učil sa brániť. Na večer som ho už dokázala prebiť. Spokojná so svojím dnešným výkonom som zaspala ako bábätko.

--------------------------------------------------------------------------------------------

Zobudila som sa na hrmot riadu. Do vankúša som so zlosťou vypustila plné pľúca vzduchu. Dvere sa roztvorili, stál v nich Patric v sivých teplákoch s táckou plnou jedla. Zahanbene som si cez seba natiahla paplón keďže som bola len v spodnom prádle. Znova som si musela pripomínať, že pred Patricom sa nemusím skrývať, takto ma už predsa videl.

"Bré ránko, miláčik." vlepil mi pusu na líce. "Pripravil som ti raňajky."

Vystrela som nohy, položil mi na ne tácku s jedlom. Odpila som si s chutnej kávy, až potom som si všimla dve palacinky.

Na jednej bol nápis;

Ľúbim ťa

a na druhej;

Nikdy ťa nechcem stratiť.

Do očí sa mi nahrnuli slzy, ledva som ich potlačila. Moc dobre som si uvedomovala krutú realitu. Za dva dni sa vracia moja mama. A ja by som sa mala tiež.

"Patrik." načiahla som sa za jeho rukou. "Ja sa musím vrátiť domov." pozerala som na naše prepletené prsty. Vedela som si predstaviť tú hrôzu v Patricových očiach. Bál sa o mňa. Hrozilo mi nebezpečenstvo, ale po tréningu ktorý som absolvovala, nemusela som sa viac báť. Ani on. Už sa viem postarať sama o seba.

"Naozaj sa chceš vrátiť domov?" zašepkal.

V tichu som prikývla.

"To ale znamená...." nedopovedal.

"Že je koniec." dopovedala som. On mal domov, rodinu, priateľov tu a ja zasa tam. Bude to tak lepšie pre oboch. Z očí mi stiekla slza, dopadla presne na naše prepletené prsty, ktoré už onedlho nikdy nepocítia pokožku a teplo toho druhého.

"Pôjdem sa pobaliť." zložila som tácku z kolien. Patric ma do poslednej chvíle držal za ruku, uvedomoval si, že toto je posledný krát, čo ma drží. Tiež som si to uvedomovala, ale nechcela som si to tak pripúšťať.

Pobalila som si veci, Patric odišiel po pojazdné auto. Podvečer sa vrátil. Hodila som svoju malú tašku s vecami do priestranného kufra a nasadla na predné sedadlo. Patric si sadol na miesto šoféra, nenaštartoval. S ľútosťou v očiach som posledný krát zazrela môj dočasný domov. "Je čas ísť." prerušila som ticho. Auto zapriadlo a my sme sa pohli k zapadajúcemu slnku.

--------------------------------------------------------------------