Hooded butterfly

Change

Ďalší deň som už šla do školy s oveľa väčším nadšením. No hneď ako som vošla do areálu školy, nadšenie odišlo tak rýchlo, ako aj prišlo. Všetci na mňa nepríjemne zazerali, uškŕňali sa alebo si niečo šepkali. Vzdychla som si a snažila sa ich nepočúvať. Lenže to sa nedalo.

Niektorí už sa dokonca odvážili aj vykrikovať na mňa nezmysly. ,,Chodíš s ním len pre peniaze, čo?" a vety podobného typu. Najhoršie však bolo, keď niekto zakričal: ,,Zarábaš si s ním v posteli?", keď už som bola pri dverách do školy.

Páči sa im to? Baví ich ničiť mi život? Nie som štetka! A ani nikdy nebudem! Už mám toho dosť!

Otočila som sa, že mu riadne ostro niečo odseknem, ale niekto ma vzal za ruku. Zayn. Asi prišiel odniekiaľ sprava.

,,Dávaj si pozor na hubu, Ethan." zasyčal. ,,Má väčšiu hodnotu ako tvoje 100€urové tenisky." Ethan sa iba odporne zamračil a odkráčal.

,,V poriadku?" obrátil svoju pozornosť späť na mňa.

,,Myslím, že by mi viac pomohlo, keby si ma nechal nakopať ho do toho namysleného zadku."

Zasmial sa a pobozkal ma na vlasy. ,,Vravel som ti, že budú odpornejší. Aj to, že si ťa ochránim." usmial sa. Postavila som sa na špičky, pretože bol predsa len o niečo vyšší a pobozkala ho. Objal ma okolo pása a bozk mi opätoval.

,,Malik! Nightová! Okamžite s tým prestaňte! Ste na pôde školy, ak ste si nevšimli, a nie na ulici! Do triedy! Hneď!" začala na nás hulákať jedna z učiteliek. Potichu sme sa zasmiali a vošli do školy.

********

Celý deň sme sa na seba so Zaynom usmievali. Som si istá, že Gina si toho všimla, pretože nebola taká výrečná ako inokedy. Vôbec sa to na ňu nepodobalo. Možno sa k nej večer prikradli mimozemšťania a vymyli jej mozog (nie že by nejaký mala). Alebo proste žiarlila.

Keď konečne skončilo vyučko, odľahlo mi. Sčasti kvôli tomu, že nebudem musieť byť v jednej budove s ľuďmi, ktorí ma neznášajú a sčasti proste kvôli tomu,ž e som sa tešila domov. Zayn sa ponúkal, že ma odprevadí, ale odmietla som. Ani neviem prečo, ale zdalo sa mi to správne. A doteraz ma môj inštinkt nikdy nesklamal.

A tak som teda kráčala domov sama a obzerala sa okolo sebe ako zvedavé malé dieťa. Pozorovala som mužov v oblekoch s čiernymi kapsami, ktorí zrejme šli z práce alebo do práce. Počúvala som šťastný smiech malých detí, ktorým akurát mami kupovali cukrovú vatu. A ovoniavala som vzduch. Väčšinou smrdel po dyme, ktoré vychádzali z výfukov z áut, ale občas popri mne prešli ľudia, ktorí boli navoňaní príjemným parfumom.

Ani som sa nenazdala a už som stála pred naším skromným činžiačikom, ktorý mal iba 3 poschodia. Viac ma však prekvapilo to, čo som zbadala pred ním. Na lavičke sedela mama s troma kuframi a dvoma igelitovými taškami. Vyzerala, že sa každú chvíľu zrúti.

,,Mami?" opatrne som k nej podišla.

,,Ach zlatko!" postavila sa a objala ma.

,,Čo sa stalo?"

Vzlykla a až potom mi odpovedala. ,,Je mi to veľmi ľúto miláčik..." Teraz už nebolo pochýb, že plače.

Pozrela som sa na kufre a tašky a potom na plačúcu mamu. A potom mi to došlo. Vyhodili nás. ,,To bude dobré mami." hladila som ju po chrbte a utešovala ju.

,,Nebude, Eve, a ty to vieš. Nemáme kde bývať..." utrela si nos chrbtom ruky a pozrela na mňa uslzenými očami. ,,Snažila som sa. Naozaj som sa snažila, Eve." pokrútila hlavou.

,,Ja viem mami. Viem." dala som jej bozk na líce.

,,Poď. Tu nemôžeme zostať." vzala som do ruky jeden kufor a do druhej dve igelitky.

Mama vzala zvyšné dva kufre. ,,Ale kam pôjdeme?"

,,Do parku." napadlo ma.

,,Ale čo si pomyslia ľudia?"

,,Že sa mama s dcérou ešte pred odcestovaním zastavili obdivovať prírodu." pousmiala som sa. Aj mamu to zrejme presvedčilo, a tak sme vykročili.

*********

V parku sme si na zem rozprestreli deky presne na tom mieste, kam ma vzal Zayn. Bolo vzadu, čiže nás nebolo veľmi vidno, čo bola jedna výhoda. Druhou výhodou bol krásny výhľad.

Vytiahla som si veci zo školy a začala si robiť úlohy. Trvalo mi však strašne dlho urobiť ich, pretože som bola mysľou niekde úplne inde. Nedokázala som sa na ne sústrediť, a tak som ich nakoniec odložila a pozrela sa na mamu, ktorá sa pozerala nevedno kam.

,,Čo budeme robiť?" spýtala som sa priamo. Nerada chodím okolo horúcej kaše.

,,Ja...naozaj neviem Eve." rezignovane pokrútila hlavou.

,,Mohla by som tiež začať niekde pracovať..." navrhla som.

,,Nie. To od teba nemôžem žiadať..." rázne to zamietla.

,,Mami, už som dosť veľká. Je na čase, aby som aj ja priložila ruku k dielu nemyslíš?"

,,Máš školu, Eve. Nesmieš ju zanedbávať. Nie. To neprichádza do úvahy."

,,Mami." vzala som jej ruky medzi moje dlane, ,,Nie sme v situácií, kde máme na výber. A nebudem pracovať cez školu, ale po nej. Proste si nájdem nejakú brigádu." povzbudivo som sa na ňu usmiala.

,,Keď ja neviem..." tvárila sa nerozhodne.

,,Mami! Už ti nedovolím brať všetko na svoje plecia, takže sa s tým zmier." stála som si tvrdo za svojím.

Vzdychla si. ,,Tak dobre."

Tuho som ju objala.

,,Ale žiadne záškoláctvo!"

,,Jasné mami." zasmiala som sa. A vtedy sa na jej tvári konečne objavil úsmev, na ktorý som čakala.

********

Mama zaspala skôr, ako sa zotmelo. Prikryla som ju dekou a posadila sa vedľa nej. V spánku vyzerala tak pokojne. Zvláštne, ako zdanie dokáže klamať. Pozerala som sa, ako sa jej pravidelne dvíha hrudník a hrala sa jej s vlasmi. A vtedy som pocítila nutkanie zvečniť tento moment. Aby som pamätala aj na tie horšie chvíle.

Preplazila som sa ku kufru s mojimi vecami a vytiahla odtiaľ fotoaparát. Vstala som a hľadala správnu pozíciu. Keď som konečne stála na správnom mieste, stlačila som spúšť. Na chvíľu všetko osvetlil blesk. Bolo to ako záblesk svetla uprostred temnoty.

S pocitom zadosťučinenia som fotoaparát znova schovala do kufra. Ľahla som si na chrbát a na okamih sa zahľadela na nočnú oblohu. Mesiac zahaľovali dymové mraky a hviezdy žiarili belasým svetlom, až pokiaľ mraky nepohltili aj ich. Vtedy som sa votrela mame pod deku a pritúlila sa k nej. Zahmýrila sa a potom už iba nehybne ležala. O chvíľu na to som zaspala.

Aký smutný dokáže byť život...