Všetci nemôžu snívať rovnako

8.

"Sme rovnako vyšinutí a odvážni, falošní a oddaní, mýlime sa a máme pravdu ako ktokoľvek iný."

Patrick Ness: My ostatní tu len tak žijeme

*********************************

Dárius

Vošiel som dnu. Nie tak ako včera. Tentokrát oficiálne. Oficiálne sa začína moje štúdium na Backfordskej strednej škole. V jednej ruke som mal na malom papieriku napísané číslo 84, ktoré patrilo mojej skrinke a v druhej som mal rozvrh na celý týždeň. Tento deň som začínal matikou. Nebol som na toto pripravený. Takmer pol roka som nebol v škole, no snažil som si nejak hľadať učivo na internete, lebo som vedel, že tento deň raz príde. A je tu. No to samoštúdium nebolo ono. Internet mi nemôže dať to, čo fyzická osoba. Možno to s tým Meganiným otcom nebol najhorší nápad.

Kráčal som chodbou smerujúc k riaditeľni, aby som si vyzdvihol moje nové učebnice a vložil ich do mojej novej skrinky. Všetci sa na mňa snažili nepozerať, no nikomu to nešlo. Vždy aspoň kútikom oka zablúdili ku mne. Cítil som, ako si o mne šepkajú, až sa mi z toho chcelo štikútať.

Zaklopal som na dvere riaditeľne a po riaditeľovom vyzvaní som vošiel dnu. Pozdravil som sa a hneď som si všimol hŕbu učebníc na jeho stole.

"Vitaj, Dárius! Prišiel si si po učebnice, však? Tu sú. Nech sa páči," a už ich mal v rukách a vkladal ich do tých mojich.

"Ďakujem, pán riaditeľ."

"Nemáš vôbec zač. Ak budeš čokoľvek potrebovať, môžeš sa obrátiť na mňa. Prípadne na Megan. Bola už dnes za mnou. Vraj jej otec súhlasil. Môžeš za ním prísť každý pondelok, každú stredu a prípadne aj piatok. Napíšem ti hneď ich adresu."

Nevedel som síce, ako dlho tie knihy ešte udržím, no musel som počkať. O chvíľu mi už kládol malý papierik na vrchol učebníc. "Máš tam aj jeho telefónne číslo, ak by si náhodou niečo potreboval. Prajem veľa šťastia a pekný pobyt na našej škole," neviem, či to má tento človek len v náplni práce, alebo je len od prírody taký milý. Možno až príliš. No nepríde mi to až také nepríjemne ako pri iných ľuďoch.

Podržal mi dvere, vyšiel som von a mieril k mojej skrinke, keď ma niekto poklepkal po ramene. Otočil som sa a spoza učebníc som sa pozeral na chlapca trochu vyššieho odo mňa, ako dvíha malý papierik zo zeme a pozerá sa na jeho obsah. "Toto ti vypadlo," povedal a ešte stále lúštil, čo tam je napísané, akoby mu tá adresa bola povedomá, no nevedel ju zaradiť, "páni, človeče. Si tu asi tak päť minút a už ti baby dávajú svoju adresu. Ako to robíš?" páni je na mieste. Bol som tu päť minút a oslovilo ma jedno z tých populárnych deciek, ktoré tak neznášam. Ako som to usúdil? Upravené blonďavé vlasy, tvarované lícne kosti, prenikavé modré oči, vyšportovaná postava (asi kapitán školského futbalového tímu?) a počas toho, ako tu so mnou stál uprostred chodby, minimálne štyri decká z tých, ktoré vyzerajú tak, že na tejto škole niečo znamenajú, si s ním tľapli alebo ho minimálne pozdravili, pričom on na nich zakaždým hodil svoj očarujúci úsmev. Prisahal by som, že sa mu v jase svetla aj zaleskol zub, no nebudem preháňať. Bolo mi z toho zle.

Decká podobného typu ma, nazvime to, šikanovali na mojej starej škole, z ktorej som kvôli tomu musel aj odísť. Mne to nerobilo veľký problém, dalo sa to zniesť, síce mi to vadilo, ale nie natoľko, aby som odtiaľ odchádzal, no keď sa o tom dozvedela moja mama...

"Vďaka, môžeš mi ho vložiť medzi učebnice?"

"Koho adresa to je, nováčik?" ešte stále ho držal a ja som chcel čím skôr vypadnúť z tejto situácie.