Láska alebo nenávisť

Ôsma kapitola: December

Zasa som sa nachádzala v parku. Bol 23.december, deň pred Vianocami. Vonku snežilo, mráz zachádzal až za nechty. Park sa stal mojím najmilším miestom. Bol tu pokoj a nik sa ma tu na nič nepýtal. Patrica som od poslednej rozlúčky nevidela a ani odkazy sa viac neobjavovali. Postupom času som sa začala zapájať aj do rozhovorov s mamou a pár ďalšími ľuďmi. Mama si robila veľké starosti s tým, čo sa so mnou stalo a tak som jej poskytla veľmi jednoduchú odpoveď. Rozišla som sa s niekým a to ma vzalo. Trochu ju to upokojilo aj keď som vedela, že nie natoľko, aby sa v tom po čase nezačala vŕtať...

Nateraz je to však tabu. Neriešime to. Stále sa držím v úzadí, samota je fajn. Dá sa tak veľa premýšľať. Stále som sa vracala k septembru na pláž k Patricovi. Nevedela som ho dostať z hlavy. Keď mi posielal odkazy, vedela som aspoň, že mu na mne stále záleží. To ale trvalo len pár týždňov, možno mesiac. Zabudol na mňa. Ja však naňho nie.

"Nikdy na teba nezabudnem. Ľúbim ťa." ozval sa Patricov hlas. Prekvapene som sa obzrela za chrbát, ale tam nikto nebol. Bola to myšlienka. Naivne som si chvíľu namýšľala, že mi ju vyslal Patric. To mi však po pár minútach prišlo ako obrovská kravina. Patric tu nie je. Už na mňa zabudol. Bol to len výplod mojej pometenej fantázie.

24. december

Sú Vianoce, ako obvykle ich trávim s rodinou. Ráno si spravíme rybaciu pomazánku a zvyšok dňa sa postíme až do štedrovečernej večere. Pozeráme vianočné rozprávky, či už kreslené, alebo filmové. Počúvame koledy, chystáme večeru a pred ňou, navštevujeme cintorín. Chodievame zapáliť sviečky na otcov pomník. Zomrel, keď som mala 10 rokov. Mal autonehodu ktorú neprežil. Dlho som sa z toho aj s mamou spamätávala, ale teraz je to už v pohode. Stále mi veľmi chýba, ale čas nevrátim. Keby som mohla, spravím to, ale nejde to a treba sa s tým zmieriť.

Sedela som v obývačke pri televízií a pozerala Lady a Tramp, animovanú rozprávku o psíkoch. Zvonček na vchodových dverách ohlásil príchod návštevy. Vedela som kto to je, ale nešlo mi do hlavy, prečo sú tu tak skoro. Mali prísť až okolo štvrtej a teraz sú len dve. Rozbehla som sa k dverám a otvorila ich. Za dverami stála zabambulená Lucy s manželom. Hodila som sa jej po krku, pošmykla sa na klzkom chodníku a zvalili sme sa do snehu. Obe sme sa začali smiať.

"Aj ja som rada, že ťa vidím, sestrička." zasmiala sa Lucy a hodila mi do trička za hŕstku snehu. Zvýskla som a hneď som si ho začala vyberať. Na oplátku som si do ruky ja nabrala sneh a vysypala jej ho do tváre. Zachechtala sa a utrela si tvár. Kufre ostali predo dvermi, Lucy mala celú špirálu mierne rozmazanú a ja som mala na tričku obrovský mokrý fľak, od topiaceho sa snehu pod tričkom.

"Ale no tak, dievčatá, ste spolu dve minúty a už sa bijete." krotil nás John, Lucyn manžel.

S Lucy sme na seba hodili sprisahanecký pohľad, nemuseli sme povedať ani slovo aby sme vedeli, na čo obe myslíme. Zliezla som z Lucy, kľakla som si kolenami do snehu a nenápadne s rukami vytvarovala snehovú guľu. Lucy sa uchechtla, usadila sa v snehu, mrkla na mňa a spustil sa útok. Hodila som do Johna snehovú guľu, Lucy hodila ďalšiu. Sypali sme naňho sneh, on sa snažil o proti útok, no márne, boli sme v prevahe. Približovali sme sa k nemu, on cúval, neúspešne sa vyhýbal snehovým útokom. Zatlačili sme ho do kúta a zvrhli sme ho do snehu. Lucy si naňho sadla obkročmo, prakticky ho priklincovala k zemi. Ja som si čupla do snehu k jeho hlave, do ruky som si nabrala za hrsť snehu.

"Tak aby si vedel, my, sa máme radi. Pochopil si?" spýtala sa ho provokatívne Lucy. John sa škľabil ako slniečko. Neodpovedal. Samozrejme, naschvál. Lucy na mňa hodila pohľad hovoriaci: Vysyp to naňho! a tak som mu do tváre nasypala trochu snehu. Sykol od zimy a zasmial sa.

"Tak čo, už mieniš poslúchať?" zašepkala mu Lucy do ucha vyzývavým hlasom. Pokrútil hlavou.

"Takže nie?" spýtala sa prekvapene Lucy.