Hooded butterfly

Hang around life is not fun

Keď som sa ráno zobudila na budík, mama tu už nebola. Vypla som ten otrasný zvuk, ktorý bolo isto počuť po celom parku a pretrela si oči. Absolútne sa mi nechcelo ísť do školy. Nie keď mám na práci dôležitejšie veci... ale musela som. Sľúbila som to mame.

Pomaly som sa posadila. Vedľa mňa ležal na deke zdrap papiera, zrejme z nejakého môjho zošita, na ktorom bolo narýchlo načarbané Som v práci. No samozrejme. Kde inde by mohla byť?

Vzdychla som si a presunula sa ku kufru. Vytiahla som odtiaľ staré, vyťahané (kedysi modré tričko) s nápisom Believe in yourself. Ostatné, džíny aj topánky, som si nechala také, aké som mala na sebe zo včera. Potom som si na deku položila zrkadielko a trochu som sa upravila. Rozčesala som si vlasy a nechala ich voľne si splývať na plecia. Na riasy som si dala špirálu a na pery trochu lesku. Tak. Hotovo.

Vzala som si tašku s učebnicami a všetkým ostatným potrebným do školy. Kufre aj s taškami som prekryla dekou. Nikto sem síce nechodí, ale aj tak. Takto to aspoň nebude biť tak do očí, keďže deka splývala s trávou.

Keď som bola konečne spokojná, vyrazila som. Cestou som si samozrejme dávala pozor, aby ma nikto zo školy nevidel. Okamžite by sa to roznieslo po celej škole. A ja som tých blbých rečí mala akurát tak dosť. Ďalšie som fakt nepotrebovala.

*******

Do triedy som sa usadila akurát, keď zazvonilo. Ani neviete, ako som si vydýchla. Hneď po mne totiž do triedy vstúpil učiteľ. Bolo to fakt o chlp. Kázal nám posadiť sa, a tak som si sadla. Veď to poznáte. Postavíte sa na znak zdvorilosti, a keď vám dá pokyn sadnete si.

Hneď ako som si sadla som niekam odišla. Nie fyzicky. Fyzicky som totiž stále bola v triede a sedela na stoličke. Odišla som duševne. Nevnímala som, čo nám rozpráva, kde je ani čo píše. Premýšľala som o našej situácií. Ako sa z nej pre Boha dostaneme? Snažila som sa niečo vymyslieť, ale nič mi nenapadlo. Jediné, čo prichádzalo do úvahy ,bola tá brigáda.

Bola som taká zažratá do svojich úvah, že som si ani nevšimla Zaynove zamračené pohľady. Dokonca som  spočiatku nepočula ani učiteľovo volanie. Všimla som si ho, až keď tresol rukou do mojej lavice. ,,Nightová!"

Mykla som sa.

,,Počúvate vôbec, čo vám tu rozprávam?!" Vyzeral naštvane. O ou.

,,Prepáčte. Premýšľala som..." zvesila som plecia.

,,Tak premýšľajte vtedy, keď vás vyzvem. Ste v škole. Zobuďte sa!"

No nie sú tí profesori milí??

*******

,,Hej." pocítila som jemný tlak na ramene. Ani som sa nemusela otáčať, aby som vedela, kto to je. Nikto iný ma totiž tak nechytal. Ak sa ma vôbec niekto chytil, tak to bolo s odporom. Teda, čo sa študentov týka. Dospelí boli v tomto ohľaduplnejší a chápavejší. Možno preto ma to aj zarazilo a zastala som. Neotočila som sa, iba som stála uprostred chodby a pozerala pred seba.

Zayn ma obišiel, skrčil sa a vzal moje ruky do svojich dlaní. ,,Eve?"

Uprela som pohľad pod seba. Pozerali na mňa dve čokoládové oči, a to tak prenikavo, až som myslela, že mi vypália zrak. ,,Čo je to dnes s tebou?"

Chvíľu som váhala. Poviem mu to? Nepoviem? Nie, to by nebol dobrý nápad. Robil by si zbytočné starosti... ,,Nič. Čo by malo byť?"

Nadvihol obočie.

Pristihla som sa pri myšlienke, že vyzerá rozkošne. Ale tak dravo rozkošne. Teda, ak sa to vôbec dá. ,,Fajn. Som.... iba vyčerpaná." vzdychla som si. Ešte sme spolu iba chvíľu a už mu musím klamať. Bože, čo to robím?

Pohladil mi hánky prstov a usmial sa. ,,Vyčerpaná z čoho?"

Udrela som ho do ramena a zasmiala sa. ,,Prestaň."

,,To som chcel vidieť!" postavil sa. Takmer som zabudla aký je vysoký. ,,Rád ťa vidím kamarát." prešiel mi palcom cez pery. ,,Už som čakal, že sa neobjavíš."

Znova som sa usmiala.

,,Bože, ako milujem tvoj úsmev." šepol mi pri perách a pobozkal ma. Vnútrom sa mi rozlialo teplo. Odtiahol sa.

,,Ale aj tak by som rád poznal odpoveď na moju otázku.." zabodol do mňa oči.

,,Ak si si náhodou nevšimol, nikto o mňa ani nezakopne..." kútiky úst sa mi zvesili.

,,Zase."

,,Čo zase?" nechápala som.

,,Zase som to urobil. Ublížil som ti." pohladil ma po líci.

,,Nie, neublížil. Ty..." pokrútila som hlavou.

Chytil ma za bradu a obrátil k sebe. ,,Viem, že si si toho vytrpela dosť, Eve, a si zvyknutá všetko uzatvárať do seba... Ale sľúb mi, že ak sa niečo závažné stane, povieš mi o tom." Hovoril to nástojčivo, akoby moja odpoveď rozhodovala o niečom dôležitom.

Mlčala som.

Slabo mnou potriasol. ,,Sľúb mi to! Prosím ťa, Eve...."

,,Dobre." vydýchla som. ,,Dobre. Sľubujem." objala som ho okolo pása a pritisla sa k nemu. Hladil ma po vlasoch a potom ma pobozkal na čelo. Nerobil by to, keby vedel, že som mu znova klamala...

Má to, chúďa, ťažké... Čo by ste urobili vy na jej mieste? Povedali alebo klamali? Píšte do komentov ;) Zatiaľ pa pá :*