Be somebody

Buď niekto

Hokejisti sa nenáhlivo prezliekali. Uväzovali si chrániče na tele, prevliekali si cez hlavu dresy a zaväzovali si opasky, niektorí si zaväzovali univerzálne čierne ľadové korčule, iní si nasadzovali helmy a rukavice, brali do rúk hokejky. Nervozita v šatni by sa dala krájať ako hmla, mladíci plní očakávaní a snov mali vybehnúť na ľadovú plochu a hrať svoj posledný zápas o pohár. Hrdlo sa im zvieralo suchotou, srdce im búšilo tak ako sirény, ktoré ohlasujú koniec zápasu, hlasno a nepravidelne. Nádej, očakávanie v nich vrelo, ako aj nervozita a jemný závan strachu z prehry. Stáli proti nim ako Dávid proti Goliášovi, nováčikovia proti už o trošku ostrieľanejším hráčom. Ale ľudia, ich fanúšikovia, ich zbožňovali za ich hru, možno aj atraktivitu. Ale keď kričali ich mená, názov tímu, tak sa v nich prebudilo odhodlanie aj odvaha. Nemienili sa vzdať svojej šance na výhru, mienili sa biť až do poslednej sekundy.

Kráčali zo šatní, vzájomne sa snažili podporiť, až napokon jeden z najmladších hráčov prehlásil : ,, Nebuďte tak stuhnutí a vážni. Užime si hru a vyhrajme! Ja v nás verím a veria v nás aj fanúšikovia. Ak sa nevzdáme, vyhráme. Máme vieru a odhodlanie. Hlavne ale nezabudnime na našich fanúšikov a priateľky, či manželky. Podporujú nás a podpora je dôležitá, aj v našom tíme sa musíme podporovať a hrať ako jeden muž a dopĺňať sa." Najmladší brunet sa povzbudivo usmial na svojich spoluhráčov, ktorí mu nepokojne úsmev opätovali.

Rozbehli sa zo šatní a nože na korčuliach sa dotkli ľadu, obklopil ich príjemný chlad. Telá im stuhli, no pomaly začínali naberať rýchlosť. Obrancovia si rozcvičovali kolená, aby sa im nevyvrátili, útočníci strieľali na bránu, až konštrukcia bránky silno zazvonila, z rôznych uhlov a vzdialeností, brankár im bránil skórovať, ale niekedy sa im ho podarilo prestreliť. Najmladší brunet sa silno napriahol a vystrelil. Puk trafil pravý horný roh a padol do brány. Ostatní sa povzbudivo usmiali.

Brankár vybral puky a rozdal ich spoluhráčom. Najmladší brunet sa zahľadel do hľadiska - prišlo len málo ľudí, pred zápasom zostávalo celých dvadsať minút, no videl veľa ľudí v rovnakých dresoch, ktoré nosili aj oni, so šálmi a rapkáčmi, či klobúkmi alebo šiltovkami. V najspodnejšom ľade si všimol malé dievčatko so svetlými vlasmi, postaršiu ženu s tmavšími kaderami a vedľa nich sedela jeho priateľka, nízka brunetka s úsmevom na perách a zdvihla palce do vzduchu. Žiarivo sa usmiala a jemu srdce poskočilo, telo cítilo príval pozitívnych emócii a smelosť horela ešte silnejšie.

Korčuľoval smerom k puku, ktorý zobral na hokejku a korčuľoval smerom k bráne. Udržiaval rýchlosť a prudko vystrelil, ale trafil konštrukciu... Zanadával si, no spolu s ostatnými hráčmi sa odobral ešte do šatne.

Sedeli a všetci sa snažili upokojiť. Na tvárach sa im črtali milióny pochybností a on si nebol istý, kto je. Je len útočník s číslom deväťdesiatsedem a jeho výhoda spočívala v presných prihrávkach, silných strelách a dobrom čítaní hry. No zrazu sa začal cítiť ako zbytočný hráč, chcel z tohto zápasu utiecť a nevrátiť sa. Mohol podporovať, ale sám sa bál a neistota ho požierala. Požierala ich všetkých a nervozita so strachom ich len hrýzli, aby robili chyby. Chybovať v zápase je ako chybovať v živote, tá premárnená šanca sa už nevráti a padne gól, a každý zúčastnení sa musí otriasť a pokračovať čo najlepšie, nefaulovať a ubrániť sa ďalším chybným krokom.

Komentátor vyhlasoval zloženie tímu - prvá formácia, druhá formácia, tretia a štvrtá formácia, tréner a jeho asistenti, zdravotník a jeho asistenti. Súperov tím sa vyhlasoval a pri tých menách sa nestriasli, len si povzdychli nad skutočnosťou, že súper bol silný a nesmeli ho nechať hrať svoju hru, museli im diktovať podmienky a mať absolútnu moc nad nimi, tlačiť na nich, až pod tlakom spravia chybu a oni skórujú...