Dennik Pheobe Morganovej

1. kapitola

Tento príbeh je vymyslený, miesta v ňom neexistujú.

Ahoj som Pheobe. Nie som nejaké výnimočné dievča ale niečo vám o sebe poviem. Mám havranie vlasy, ktoré nosím zviazané bielou mašľou. Každý hovorí o mojich očiach ako o zafírich.Neviem čo je na tom pravdy, ale mám modré oči. Žijem s rodičmi v malom mestečku Fanled na ostrove Livewod. Mám 14 a ako každý teenager chodím do školy. Jeden obyčajný deň som sa zobudila veľmi skoro. Šla som sa napiť vody, keď v tom som pred sebou uvidela žiarivé biele svetlo. Žiarilo ako tá najjasnejšia hviezda.V tom krátkom záblesku som možno niečo videla no nepamätám si to. Pámätám si len to, že môj pohár skončil na zemi.

Zobudila som sa v nemocnici s niekým pri mne. Nemala som ani tušenie kto to je, ale to dievča malo na krátko zostrihané hnedé vlasy, hnedé oči a ustráchane mi hovorilo. ,,Pheobe, si v..v.. v poriadku? Pamätáš si ma? Som Veron. Tvoja kamoška." No ja som len kývala hlavou.

Nevedela som čo sa mi to stalo. Na druhe strane izby mi sestrička pripravovala jedlo a vodu. Hovorila, že som mala otras mozgu, ale pomaly si začnem spomínať na nejakézážitky. Nebude to vraj hneď, ale potrvá to dlho. Za dverami som som uvidela plakať ženu. Bola to asi moja mama a muž asi môj otec sa ju snažil utešiť. Niekoľko dní som musela byť v nemocnici. Každý deň som rozmýšľala čo sa mi to mohlo stať.

Veron ma chodila každý deň navštevovať. Rozprávala mi o škole, o spolužiakoch. Opísala mi každého nášho spolužiaka a spolužiačku.

,,Peter má čierne vlasy, je vysoký má zelené oči a vyraážky na tváry. Miriam nemá nikto rád (takmer) je to niečo ako kráľovná našej triedy. Vždy vyjadruje svoj názor, ale doooosť to preháňa a väčšinou sa kvôli tomu dostane do hádky s triednou. Mia má dlhé hnedé vlasy s presvetlenými pramienkami. Je bývalá kamoška Miriam. Chvalabohu sa pridala k nám a neostala v skupinke blbých dievčat. Will to je ťažké ti ho opísať Pheobe, .... je dosť nízky s okuliarmi. Neučí sa dobre. Ďalej Sisa. Tú si musíš pamätať. Je to dievča s ohnivo-červenými vlasmi, hnedými očami, milým úsmevom. Hlavne je to taký náš šašo. Je vtipná a CRAZY!!! ............"

.. A bla bla bla ...  Konečne Veron skončila. No ale keď skončila s triedou začala opisovať iných žiakov. Vedľa našej triedy je vraj deviatka. Opisovala mi tých ktorých vedela no nejavil sa vo mne žiadny záujem. Veron si to všimla a opítala sa ma:

,,Pheobe? Počúvaš ma vôbec?"

,,Ale áno." odpovedala som len tak ledabolo."

,,No? .. spomínaš si aspoň trochu?"

,,Vlasnte nie :( "

Veron si vzdychla, rozlúčila sa a odišla.Ostala som celkom sama. Bez rodiny, bez priateľov, bez pamäti.                                                                 Prešlo ešte asi 5 dní keď som sa konečne mohla vrátiť domov. Rodičia mi pripravili izbu, a ja som sa pustila do vybaľovania. Ako som tak vybaľovala, zistila som, že v mojej skrini toho nie je nejako veľa. Bolo tam sotva 12 tričiek, 2 košele a samé sukne. No vlastne 1 nohavice a tie som mala na sebe.

Zrazu do izby vtrhla Veron s jedným dievčaťom. Malo nádherné blond vlasy, smiala sa ako baletka podišla k mojej posleli.

,,Ahoj, toto je Stacy." oznámila Veron.

Ahoj. Som Pheobe." slučne som sa predstavila no dievča len kývalo hlavou a smialo sa.

,,Veď ja to predsa viem. Som Stacy a bývam hneď oproti vášmu domu." povedala so smiechom.

Začali sme sa baviť ako keby sa mi nič nestalo. Najprv o škole. Snažili sa aby som si aspoň na niečo spomenula, no nepomohlo to. Potom sme sa bavili o obleční a nakoniec sme skončili pri takýchto otázkach:

,,Ale no tak Pheobe, predsa to tak nenecháme." sebavedome prehlásila Veron, ,,Skúsime hádať kto sa komu páči." Zmeravela som. ,,Ale no tak Pheobe, nebuď padavka." povedala Stacy a začala sa vypytovať. ,,Tak začnem ja. Veron, má hnedé vlasy?"

,,Nie haha!" smiala sa Veron.

Stacy na mňa pozrela a povedala: ,,Teraz ty Pheobe."

,,Ehmm... Má čierne vlasy?" spýtala som sa napokon.

,,Áno." povedala Veron a ja som pokračovala: ,,Je z našej triedy?"

,,Áno." Veron sa na mňa udivene pozerala. Ja som po chvíľke rozmýšľania povedala: ,,Je to Peter."

Nastalo hrobové ticho. Stacy a Veron sa na mňa dívali ako keby som im vedela čítať mýšlienky a kedykoľvek som ich mohla primnútiť aby sa navzájom pozabíjali. Napon obe jednohlasne povedali: ,,Ako si to mohla vedieť? Veď si nič nepamätáš!" ,,Ja.........ja neviem. oznám ho len z tvojho opisu Veron."

No nebola som si až taká istá tým, že ho poznám len z opisu. Ešte pred padnutím pohára sa niečo stalo. Ale čo?

TOTO JE 1. KAPITOLA AK CHCETE AJ DRUHU KAPITOLU NAPISTE KOMENTAR CO SI MYSLITE O PRVEJ A AJ CI CHCETE DALSIE KAPITOLY :)

                                                                   ĎAKUJEM :*