Do konca prázdnin ostali už len dva dni. Bola som späť v meste pretože mama musela ísť už opäť na služobnú cestu. Keď mi to oznamovala vyzerala byť veľmi naštvaná. Chcela som ostať ešte u starkých no nepáčila sa jej myšlienka žeby som šla domov celú tu cestu sama a tak sme sa vrátili skôr. Doma som sa nudila a nevedala som čo robiť preto som sa rozhodla ísť sa túlať po meste. Nastúpila som do metra a odviezla sa niekoľko zastaviek na jedno z miest, ktoré mi ukazoval San počas našej túri po meste. Bol posledný deň v mesiaci čo znamenalo, ako som sa dozvedela, že všetky múzeá a rôzne pamiatky sú v ten deň zadarmo. Preto som sa rozhodla ísť na niektore pozrieť. Zobrala som si svoj foťák a spokojne si vykračovala. Po pár hodinách som sa prechadzala po ulici, na ktorej boli samé obchody. Kúpila som si pitie pretože som bola smädná. "Chae!" začula som známy hlas. Mierne mi stuhla krv v žilách. Aj keď som celé prázdniny strávila s Yunhom, stále som sa v hĺbke svojej duše bála. Predtým ako som odišla mi sám povedal, že si mám dávať pozor a držať sa od nich čo najďalej. Nerozumela som prečo no čím viac ma od seba odháňali, tým viac som to chcela vedieť! Pomaly som sa zadívala pred seba. Pár sekúnd nato predo mnou stáli tri známe tváre. "Čo ty tu?" spýtal sa Hongjoong veselo. "Len tak sa túlam" odpovedala som neisto. "Sama?" spýtal sa Seonghwa. Jeho hlas vyznel trochu ustarostene a znepokojene. Prikývla som. "To nie je dobré" odpovedal Jongho. Nadvihla som jedno obočie "prečo?". Chvíľu zaváhali. "Pretože nie je dobré keď sa dievča túla samo!" odpovedal Seonghwa. "Žeby mali strach o mňa?" pomyslela som si. Skôr než som sa nazdala, ma Hongjoong otočil ich smerom cesty a s rukami na mojich ramenách ma nútil kráčať cestou, ktorou chceli oni. Nemohla som ani protestovať pretože mi Jongho na ústa priložil ruku. Mala som pocit akoby sa ma snažili uniesť! To vo mne vyvolalo ešte väčší strach. Hlavne keď som si uvedomila, že ma naozaj unášajú! Akoby odtiaľ zrazu chceli zmiznúť. Jongho ma schmatol a úplne bez problémov si ma prehodil cez rameno. Mala som výhlad za jeho chrbát. Snažila som sa zistiť či je nejaký dôvod na môj únos alebo sa to rozhodli urobiť len tak. Všetci ľudia naokolo vyzerali...normálne. Nikto nevyzeral ako vrah, násilník, únosca,....iba oni traja. "Daj ma dole!" zaprotestovala som. Nič. Žiadna odpoveď. Tvárili sa akoby nič. "Kam ideme?!" spýtala som sa. Opäť však nič. Povzdychla som si. Zjavne by som si mala začať zvykať, že odpovedanie na otázky je pre nich zbytočnosť. Viezli sme sa metrom, potom sme zase kráčali, zase metro a zase sme kráčali. Nakoniec sme zastali pred vchodom do zábavného parku. Nechápavo, prekvapene a zdesene som na nich pozerala. "Dúfam, že len žartujete!" povedala som. Miesto odpovede ma Seonghwa chytil za ruku a viedol dnu. Vošli sme bez zaplatenia! Hneď som sa pozerala okolo seba či neuvidím ochranku. "Čo? Ako?" habkala som. Jediná odpoveď bol Hongjoongov slabý a mierne šibalský úsmev. V kútiku duše som dúfala, že tu nie sú preto aby sa povozili na všetkých kolotočoch. Chyba! Presne preto tu boli! A ja som si to musela odskákať s nimi. Chcela som protestovať no nedali mi šancu. Pri prvej príležitosti som chcela utiecť no v momente ma zastavili. Neznášala som kolotoče a ani náhodou som na žiaden z nich nechcela ísť! Bola som si istá, že moja pleť je zeleno biela, pretože už len pri myšlienke na jazdu na kolotoči mi bolo hneď zle! "Si v poriadku?" spýtal sa ustarostene Seonghwa. Zjavne si všimol moju extrémne bielu pleť. "Neznášam kolotoče!" odpovedala som. "Ah" bola odpoveď späť. Jongho s Hongjoongom to samozrejme odignorovali a donútili ma absolvovať húsenkovú dráhu. Kričala som, plakala som, snažila som sa nepogrcať. Keď sme vystúpili, zviezla som sa na zem pretože sa mi triaslo celé telo. Moja duša odišla z môjho tela. Začínala som si hovoriť, že by bolo predsa len lepšie sa im vyhýbať. Jongho zdvihol moje bezvládne telo na ruky a niesol ma k najbližšej lavičke. Seonghwa mi medzi časom priniesol pitie. "Nevedel som, že to môže byť až také zlé" hovoril Jongho. Jeho tón hlasu znel všelijak. Prekvapene, pobavene, nechápavo, sarkasticky, spokojne? Vôbec som netušila. Bola som rada, že dýcham. Kým som sa ako tak dala dokopy oni obehali polovičku kolotočov. Seonghwa ostal so mnou a dával na mňa pozor. Keď mi bolo o čosi lepšie sme sa pobrali do herne. Hrali sme tam rôzne hry a ako odškodné mi chceli vytiahnuť z automatu plyšáka. Nenamietala som. Podarilo sa to až Jonghovi aj to asi až na desiatykrát. Dostala som od neho rozkošného zajaca.
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
(Something like this) Našťastie nebol až taký veľký takže sa mi ho podarilo narvať do batohu. "Bude sa dokonale hodiť ku mojim ostatným plyšákom!" pomyslela som si veselo. Nebolo ich veľa no zopár som ich mala. Kráčajúc preč z parku som opäť premýšlala nad tým ako to, že sme nemuseli nič platiť. Bola som z toho dosť prekvapená. Hlavne z toho, že neboli žiadne problémy. Tie ale na seba nedali dlho čakať! Keď sme boli opäť už v centre mesta, chalani začali byť zrazu divný. Prehodili si podozrivé výrazy a nenápadné gestá. "Musí ísť preč" šepol Hongjoong. Seonghwa prikývol. Nechápala som. Skôr než som sa niečo spýtala, Seonghwa ma chytil za zápästie a začal ma ťahať preč. Presne opačným smerom ako pokračovali oni dvaja. Chcela som pootočiť hlavu späť dozadu a vidieť čo sa deje, no Seonghwa mi v tom zabránil. On sa však skoro stále obracal. "Keď ti poviem bež tak začneš bežať!". Prekvapene a vydesene som naňho pozrela. "Čo? Prečo?" spýtala som sa nechápavo. "Bež!" povedal miesto odpovede. Vystrašená nevediac čo sa deje som poslúchla. Spoločne sme bežali čo nám sily stačili. Vôbec som netušila prečo vlastne bežím! Keď som sa kútikom oka pozrela za seba, zbadala som nejakých chlapov. Alebo chalanov? Nebola som si istá boli dosť ďaleko. V tej chvíli ma Seonghwa strčil do strany tak silno, že som ani náhodou neudržala rovnováhu. Skončila som rovno v kríkoch! On bežal ďalej. Bola som zmätená a vystrašená. Pozbierala som sa zo zeme no nezdvihla som sa. Ostala som čupieť. Predpokladala som, že chcel aby prenasledovali len jeho. Čakala som niekoľko minút. Potom som sa zdvihla a pobrala sa preč. Tvárila som sa úplne v pohode aj keď som vedela, že mám totálne strapaté vlasy a, že som špinavá a doškriabaná. Uvedomila som si, že nemám ani tušenia kde sa nachádzam. Neďaleko som zahliadla tabulu s nápisom metro a tak som sa pobrala tým smerom. Skôr než som však spravila čo i len jeden krok, zastavila ma ruka, ktorá mi tvrdo pristála na ramene. V momente som stuhla. V tej chvíli som zabudla aj dýchať. Pomaly som sa začala otáčať smerom k dotyčnej osobe. "Daj ruky od nej preč!" počula som za svojim aj jeho chrbtom. Skôr než som si mohla všimnúť kto to je, ma prudko schmatol k sebe a pod krk mi priložil nôž. Vydesená na smrť som zalapala po dychu. V tej chvíli som videla svoj koniec a v duchu som si hovorila posledné slová pre moju mamu. Nebola som však jediná. Jongho vyzeral tiež dosť vystrašene. Tiež aj dosť dobito. Kríval a trhane dýchal. Hongjoong vyzeral tiež dosť zle. Nevedela som čo sa bude diať. Naokolo nebolo ani živej duše čo mi prišlo ako zlý sen. Ani som sa nepohla. Iba som zo strachom v očiach hľadela na nich dvoch. Stáli niekoľko metrov od nás a nehýbali sa. Mala som pocit akoby minúty trvali väčšnosť! Všetko išlo tak spomalene zrazu. Ubehlo veľa času. Od šoku som akosik ani nevnímala o čom sa bavili. Viem, že Jongho chcel aby ma pustili a hovoril, že s tým nemám nič spoločné. "Hej!" ozvalo sa spoza nášich chrbtov. Cítila som ako sa protivník otočil tvárou tým smerom. To Jongho využil a zrazu bez jediného zakrivkania sa rozbehol rovno ku nám. Vystrašene som naňho vyvalila oči. Skôr než som si to uvedomila stál rovno nado mnou a chlapovi s nožom pri mojom krku vrazil pästou do tváre. Stratil rovnováhu, nôž sa mu vyšmykol no tak nešikovne, že ma porezal cez polku ruky. Vykríkla som a druhou rukou som si prikryla ranu. Krv sa začala valiť a ja som myslela, že v tej chvíli odpadnem. Jongho ma prudko schmatol na ruky a začal bežať ako raketa. Hongjoong hneď za ním. Bolo mi mdlo pretože krv sa valila z rany v prúdoch takže som poriadne ani nevnímala okolie.
Keď som sa prebrala bola som sama v nemocničnej izbe. Mala som v ruke zapojenú infúziu a druhú som mala zaviazanú. Snažila som sa rozpamätať čo sa stalo. Spomínala som si iba na to, že ma sem doniesol Jongho. Viac som nevedela...
