Bullying Squad

26.

Prebrala som sa na zvonenie môjho telefónu. Počula som ho niekde v ďiaľke. Otvorila som oči a vystrašene som sa obzerala okolo. Ležala som v posteli no nie mojej. Bola som v malinkej izbe kde bolo zopár nízkych skriniek, stolík zaprataný kade čím a postel na ktorej som ležala. Prudko som sa posadila. Hľadala som svoj batoh. Našla som ho vedľa postele. Vyhrabala som mobil a zodvihla. "Chae?" ozval sa ustarostený hlas Haeyoon "si v poriadku?" pýtala sa ďalej. Bolela ma hlava no mala som pocit, že som v poriadku. "Som v poriadku" odpovedala som po chvíli. Počula som ako si vydýchla. "Chae sníval sa mi strašný sen" začala "musela som zistiť či si v poriadku". Opäť som sa obzerala okolo seba. Izba vyzerala byť pomerne prázdna. Akoby Poriadne ani neobývaná. "Chae" ozvala sa znovu a ja som sa mysľou vrátila k nej "musíš byť opatrná! Si vo veľkom nebezpečenstve!" hovorila. Mierne som si pošúchala čelo a narazila som na obväz. "Zjavne preto ma tak bolela" pomyslela som si. "Hae?" prerušila som ju. "Áno?". "YoonSoo zmizla" povedala som. Na druhej strane nastalo ticho. "Mirae mi dnes volala, že aj Dahwee" odpovedala potichu. Zarazilo ma. Keď som si na to spomenula, včera som ju videla naposledy na prvých hodinách potom odišla kvôli tomu, že musela ísť k lekárovi. Začínala mnou lomcovať mierna panika. "Chae, ja si myslím, že to majú na svedomí oni!" hovorila "musíš sa im vyhýbať! Hlavne Sanovi!" znela zrazu ešte viac znepokojene ako predtým. "Hae?" ozvala som sa znovu pozerajúc na fotku v rámiku na jednej zo skríň. "Áno?" znela nervózne. "Myslím, že som práve v jeho byte!" odpovedala som. Na druhom konci ostalo hrobové ticho. "Musíš zavolať políciu!" povedala po dlhej chvíli "Chae on je nebezpečný! Môže ti kedykoľvek ublížiť!" mala som pocit, že sa o chvíľu rozplače. Znela naozaj rozrušene čo ma dosť vyvádzalo z miery no momentálne som bola viac mimo z toho kde sa nachádzam. "Keby mi chcel ublížiť už by to urobil" povedala som. "Chae nemôžeš si byť taka ist..." zložila som. Vstala som z postele a pobrala sa von z izby. Pomaly som otvorila dvere. Oproti sa nachádzali ďalšie dvere. Boli pootvorené takže som si všimla, že je to kúpeľňa. Byt vyzeral podobne ako náš. Len bol o dosť menší a mal iba jednu izbu, z ktorej som práve vyšla. Všade bol neporiadok. Na zemi bolo oblečenie a prázdne nádobky a krabice od jedla. V momente som pochopila, že tu býva sám. Vyzeralo to, že nie je doma. Celý byt pôsobil strašne prázdne. Ak som nepočítala ten neporiadok. Prešla som ku poličke v obývačke. Vzala som do rúk rámik s fotkou. Bol na nej San o pár rokom mladší spolu s rodičmi a mladším bratom. Mlčky som na ňu pozerala. Zrazu sa pri mne objavila ruka a rámik mi zobrala z ruky. Prudko som sa mykla a odskočila. Z hlboka som dýchala. Vystrašene som naňho hľadela ako ukladá rámik späť na miesto. "Ako si sa tu objavil?!" vyjachtala som zo seba. Nadvihol tašku, ktorú držal v ruke a pobral sa ku kuchynskej linke. V tichosti som šla za ním. Vyberal všetko jedlo z tašky a odkladal ho. Hrýzla som si peru. Nevedela som čo si myslieť a čo od neho očakávať. Otočil sa ku mne a do rúk mi strčil krabicu s cereáliami. Vybral dve misky a dve lyžičky a pobral sa ku stolu. Pomaly som odkráčala za ním a sadla si. Na stôl položil mlieko a sadol si oproti mne. Bez jediného slova začal jesť. Bola som mierne zmätená. Cítila som sa ako v nemom filme. No i napriek tomu som začala jesť aj ja. "Bolí ťa hlava?" spýtal sa ma keď umýval riad. Zľakla som sa pretože som sedela chrbtom k nemu. "Trochu" odpovedala som. Keď skončil podišiel ku mne a na stôl položil pohár s vodou a tabletku. Potom zmizol v jeho izbe. Hodila som tabletku do seba a zapila ju. Keď vyšiel mal na sebe školskú uniformu. "Koľko je hodín?" spýtala som sa. "Najvyšší čas ísť do školy" odpovedal. Postavila som sa a chcela sa ísť obuť. On ma miesto toho chytil za ramená a odviedol ma do kúpeľne. Odniekiaľ mi podal novú zubnú kefku a skôr než som sa spamätala, odišiel. Umyla som si zuby a tvár. Hrebeňom, ktorý som tam našla som si učesala vlasy. Trochu si upravila uniformu a vyšla z kúpeľne. Stál vo dverách oproti a podával mi batoh a telefón. Pred odchodom mi odviazal obväz a na ranu mi nastriekal nejaký zapáchajúci sprej. Potom mi ju prelepil leukoplastom a začal ma viesť ku dverám. Tam som sa obula a vyšla von z jeho bytu. Cestou v metre mi hlavou výrilo milion otázok. Chcela som sa ho spýtať no neodvážila som sa. Vôbec nevyzeral žeby bol v stave, v ktorom by dokázal rozprávať o svojej rodine. Do triedy sme vošli vo chvíli ako zazvonilo. Po zbytok dňa mi nevenoval ani najmenšiu pozornosť. Mirae bola psychicky na dne. Vôbec nevedela čo sa deje. Bola celá vystrašená. Bála sa o baby ale aj o seba a mňa. Nevedela som čo jej povedať, pretože ani ja sama som nevedela čo sa deje. Znepokojovalo ma to rovnako ako ju. Možno ešte viac. Na otázku čo sa mi stalo s hlavou som odpovedala, že som si ju udrela o zábradlie schodiska keď sa mi podlomila noha. "Hej ľudia!" dobehol jeden z chalanov cez ďalšiu prestávku "na chlapčenských záchodoch vraj včera našli nejakého chlapa!" hovoril úplne nadšene. Stuhla som. Po tele mi prebehla husia koža. Kútikom oka som pozrela na Sana. No ten tam nebol! Prekvapene som sa pozrela po triede. No akoby sa pod ním zem prepadla. Vôbec som si nevšimla kedy zmizol. "Vraj bol celý od krvi" pokračoval spolužiak ďalej. Nechcela som to počúvať! Bolo mi z toho zle. Prudko som sa postavila a vyšla som z triedy. Kráčala som dole po schodoch smerom k suterénu. Mirae mi raz spomínala o jednej miestnosti, do ktorej sa tam vždy šla skriť keď potrebovala chvíľku len pre seba. Vošla som do tmy. Jediné svetlo, ktoré sem prenikalo bolo cez malinké škáry z malých okien po jednej stene. Všetky boli poprelepované kartónmy. Aj napriek tomu sa mi podarilo nájsť červené dvere, o ktorých mi Mirae hovorila. Otvorila som ich a na stene som šmátrala po vypínáči. Keď som ho konečne našla, v miestnosti sa rozlahlo slabé svetlo. Zavrela som za sebou a kráčala viac dnu. Bolo tu niekoľko starých sedačiek a kresiel. Zošity, časopisy, hry. Všetko možné. Bolo vidieť, že túto miestnosť študenti dosť používajú. Mala som pocit, že som tam strávila niekoľko hodín. To ticho bolo príjemne natoľko, že som si ani neuvedomila, že som zaspala. Pobrala som sa preč. Skôr než som vyšla, zhasla som svetlo. Pootvorila som dvere a znovu sa zapozerala do tmy. Zrazu som začula hlasy. S rukou na kľučke som zmeravela. "Zbláznil si sa?!" kričal nejaký chalan "čo mám teraz akože robíť ha?!? Čo mám do čerta teraz robiť s tou mŕtvolou!" kričal naňho. Krv v žilách mi stuhla. "Chcel som ju živú! Počuješ?! Živú!". Srdce mi prudko bilo. Cítila som ho až niekde v hrdle. Nedokázala som sa ani pohnúť. Kebyže to aj urobím, len by zistili, že som tam! "To mám za to, že som ti veril!" pokračoval hlas. "Nie, mýliš sa ja som to naozaj nechcel! Bola to nehoda!" ozval sa druhý hlas. Zarazila som sa ešte viac, pretože ten hlas mi bol známy! Nevedomky sa mi skĺzla ruka z kľučky a mierne som sa zapotácala. V sekunde som sa ale spamätala! Vystrašene som počúvala. Všade bolo zrazu ale ticho. Veľmi opatrne som otvorila dvere. Cez slabé ľúče svetla som videla, že na chodbe nik nie je. Pomaly som začala kráčať ku schodom. V momente ako som zahla za roh, prudko som zastala. Nejaký chalan držal pod krkom Wooyounga a dusil ho. Ten sa snažil brániť. Keď ma zbadal v sekunde ho pustil. Wooyoung sa zosunúl na zem. Ten chalan začal kráčať smerom ku mne. Bola som vystrašená. Celé telo sa mi triaslo! Kútikom oka som si všimla ako mi Wooyoung naznačuje aby som bežala. Poslúchla som. Rozbehla som sa presne opačným smerom naprieč tme. Bol v mojom tesnom závese. Po schodoch som sa skoro niekoľkokrát potkla no vždy som sa udržala zábradlia. Ani som si neuvedomila kedy som vybehla až na najvyššie poschodie! Celá zadychčaná som stratila rovnováhu pri poslednom schode. Rýchlo som sa zbierala na nohy. Schmatol ma za vlasy a ja som hlasne vykríkla. Vliekol ma ku dverám, ktoré viedli na strechu. Zastali sme až tesne pri zábradlí. Vydesene som lapala po dychu. Strecha bola vo výške 5teho poschodia čo šance na život pri páde moc nedávalo. Zábradlie na streche mi siahalo iba po kolená. "Neučili ťa, že cudzie rozhovori sa počúvať nemajú?!" ziapal po mne a popri tom so mnou triasol. V očiach som cítila slzy. "Nič som nepočula" dostala som zo seba "prisahám, že nikomu nepoviem čo som videla!". "A to ti mám akože veriť?!" pohŕdavo sa zasmial. Chystal sa povedať niečo ďalšie no presne v tej chvíli sa otvorili dvere na strechu a objavilo sa tam niekoľko chalanov. On spanikáril a skôr než si to uvedomil mykol som mňou tak, že som sa mu vyšmykla z ruky. Nemala som šancu nadobudnúť rovnováhu. Márne som sa snažila zachytiť o jeho ruku. Preletela som cez zabradlie a s krikom som sa rútila k zemi! Dopadla som rovno do koruny stromu. Skotúľala som sa po niekoľkých vetvách a konároch dolu a skončila som v kríku. Prudko som dýchala. Pomaly som sa vyhrabala z kríku plaziac sa po zemi. Dobehlo ku mne niekoľko žiakov a pomohlo mi vstať. "Si v poriadku?". "Nie si zranená?"... Pýtali sa ma niekoľko otázok. Nedokázala som však zo seba vydať ani hláska. Bola som v šoku. Snažila som sa spracovať čo sa práve stalo. Nejaké dve dievčatá mi pomohli odísť na ošetrovňu.

Keď som sa prebrala vedľa mojej postele sedela vystrašená Mirae. Bola biela ako smrť! "Chae!" povedala hneď ako som otvorila oči. Sestrička ma nanovo skontrolovala a potom mi dovolila odísť. Povedala ale aby som šla radšej na niekoľko vyšetrení. Vraj ma na ne už aj objednala. Mirae prikývla a povedala, že tam pôjde so mnou. Skôr než som si to uvedomila, som už sedela v aute spolu s Mirae a boli sme na ceste do nemocnice. Cestou tam som mala pocit, že som niekoho zahliadla. Nebola som si ale istá či sa mi to iba nezdalo. Mirae sa odo mňa nechcela vzdialiť ani na milimeter. Prešla som si niekoľkými vyšetreniami. Aj keď lekári povedali, že nemám žiadne vážne zranenia, chceli si ma nechať na pozorovanie. Otec Mirae to s lekármi vybavil aby mohla ostať so mnou. Uvedomila som si, že jej otec je veľmi vplyvný človek. Bol majiteľom nejakej úspešnej firmy. Aj vďaka tomu som teraz ležala vo vip izbe. Nevedela som ako sa za to odvďačiť. "To je v poriadku" odpovedal jej otec "hlavné je aby si mala pohodlie a aby si oddychovala" potom už len odišiel. Chcela som sa ísť osprchovať. Mirae mi požičala nejaké jej čisté veci, ktoré mala zo sebou v taške pretože mala ísť spať k jej mame. Ako som zistila jej rodičia boli rozvedený a ona bývala s otcom. "Ak budeš potrebovať pomoc tak krič!" povedala keď som kráčala do kúpeľne. Prikývla som. Dala som si možno trochu dlhšiu sprchu ako obvykle no výnimočne mi dosť dobre padla. Vrátila som sa do izby. Mirae si písala na stolíku domáce úlohy. "Všetko v poriadku?" spýtala sa ma s ustarosteným pohľadom. Prikývla som a na jej tvári sa objavila menšia úľava. "Nie! Choď si ľahnúť ja ti ich spravím!" vytrhla mi zošity z rúk vo chvíli keď som sa k nej chcela pridať. "Som v poriadku Mirae. Zvládnem to" odpovedala som jej. "Ber to ako odškodnenie za to čo som ti spôsobovala" povedala a začala vypracovávať moje domáce. Mlčky som sedela oproti nej a pozorovala ju. Nemala skoro žiadne problémy s vypracovávaním. Možno to bolo aj tým, že sa vždy toľko učila a hlavne tým, že tu chodila do školy od začiatku. Nie ako ja necelý rok. Keď skončila poďakovala som jej. Potom sme sa dlhé hodiny rozprávali o všetkom čo sa za posledné dni, týždne a mesiace dialo..