Bullying Squad

30.

Môj pocit, že ma stále niekto sleduje začínal byť na dennom poriadku. Všade kam som sa pohla, cítila som na sebe nieči pohľad. Všade kam som šla som vedela, že je niekto kto za mnou kráča. Strach začínal byť mojim najväčším spoločníkom. No i napriek tomu som sa nechcela vzdať. Chcela som to zistiť za každú cenu. Vôbec som nevedela prečo mi vlastne na tom tak veľmi záleží. Bolo to preto, že som naozaj mala chalanov rada a jednoducho im chcela len pomôcť? Alebo som bola len zvedavá a proste som nedokázala nestrkať nos tam, kam by som nemala? Mala som pocit, že je to všetko dokopy. Bála som sa o nich. Nechcela som aby sa im niečo stalo a preto som nedokázala do toho nestrkať nos aj keď sa ma oni sami snažili od toho chrániť. Viac som sa ale bála práve teraz keď som stála na ihrisku oproti Sanovi, ktorý v ruke držal loptu. Kútikom oka som si všimla, že tu učiteľ zase nie je. Ostatný robili blbosti a zvyšný, ktorý boli zapojený do hry po ňom kričali aby tú loptu konečne hodil. Na tvári mal svoj typický chladný pohľad. Myslím, že si to užíval. Ja som len stála a čakala kedy prîde ta rana. Nič sa však nestalo. Len sa slabo pohŕdavo usmial a hodil loptu mimo. Následne odišiel preč. Nerozumela som prečo to urobil. "Prečo ma netrafil?!" pýtala som sa samej seba. Po telesnej sme mali ešte ďalšie dve hodiny. Cestou zo školy som mala pocit, že som zahliadla niekoho medzi stromami. Nevedela som či sa mi to len zdalo alebo to bolo naozaj. No presne v tej chvíli sa vrátil môj zlý pocit a celú ma opantal. Pridala som do kroku aby som sa čo najrýchlejšie dostala ku metru a domov. Cestou som sa stále obzerala. Nikoho som však nevidela. Môj zlý pocit ale stále pretrvával. Prišla som na zastávku metra. Malo ísť o minútu. Mierne som sa poobzerala okolo seba. A presne v tej chvíli som ho zahliadla. Úplne som stuhla. Stál len pár metrov odo mňa. Boli celý v čiernom a na hlave mal kapucňu. Nevedela som čo robiť. Nastúpila som do metra spolu s davom. Nikde som ho ale nevidela. V tom momente som na svojom ramene pocítila niečiu ruku. Začali sa mi potiť ruky tak, že som sa ledva vedela udržať. Nohy sa mi mierne triasli. Môj tep sa zrýchlil. Sama som nevedela prečo tak moje telo reaguje. Nevedela som čo bude následovať. Chcela som vystúpiť na svojej zastávke no jeho ruka ma zastavila. Tvrdo mi stlačil rameno až som mierne skrivila tvár od bolesti. Zostala som stáť. Prešli sme ďalších niekoľko zastávok. Keď metro zastavilo, potlačil ma smerom ku dverám. Začala som kráčať. Keď sme vystúpili, schmatol ma za lakeť a ťahal ma smerom ku východu. Nebránila som sa. Aspoň zatiaľ nie. Nevedela som čo plánuje. Bála som sa no zároveň som dúfala, že sa dozviem viac. Kráčali sme rôznymi uličkami. Ani jedna z nich nevyzerala tak žeby sa tadeto človek rád prechádzal. Vyzerali desivo a to aj počas denného svetla. Zrazu sme zastali pri jednej tmavej budove. Viedol ma ku železnému schodisku. Mala som pocit, že sa tie schody podo mnou rozpadnú. Boli dosť staré. Vyšli sme až na úplne najvyššie poschodie. Otvoril dvere a doslova ma sotil dnu. Spadla som na zem. Poobzerala som sa okolo seba. Bol to malý bytík. V jednej miestnosti bolo všetko. "Veľmi milé privítanie" poznamenala som. "Buď rada, že ešte žiješ" odpovedal mi čo spôsobilo mráz všade po mojom tele. Otočila som sa naňho akurát vo chvíli keď si vyzliekal mikinu. Až vtedy som si všimla jeho tvár. Mal na nej jazvy. Ruky mal zaviazané obväzmi. Pozrel na mňa. Všimol si, že si ho prezerám. "Oh, áno vyzeram úžasne však?" hovoril mrazivým tónom. "To vďaka tomu zasranovy!" povedal a začal si sťahovať dolu obväzy. Všade mal ešte stále čerstvo vyzerajúce jazvy. Vyzeralo to desivo a nechutne. Bolo mi z toho mierne zle. Vedela som presne z čoho všetky tie jazvy má. Začínala som tušiť, že si prišiel po odplatu. A ja mám byť priama cesta ako ju získať. Začal kráčať smerom ku mne. Akosik prirodzene som sa začala posúvať dozadu. No bol pri mne dvomi krokmi. Kľakol si ku mne a schmatol ma za golier košele. Priblížil svoju tvár bližšie k mojej. "Teraz mu to konečne všetko vrátim aj s úrokmi!" povedal. V jeho hlase bolo počuť radosť. Mnou prebehol opäť mráz. "Tým, že ma zabiješ?" vyšlo zo mňa bez toho aby som si to uvedomila. Na jeho tvári sa objavil diabolský úškrn. "Keby len" povedal "smrť bude to o čo budeš prosiť po tom všetkom" mierne sa zasmial. Nabehla mi husia koža. Druhou rukou mi prešiel po vlasoch. Mierne som sa začínala triasť. Vôbec som nevedela čo od neho čakať. "Myslela som, že si mŕtvy". "Lekári boli tiež prekvapený, že som to prežil" odpovedal pokojne. Až teraz keď mal tvár len pár centimetrov od mojej som si uvedomila, že je pomerne mladý. Viac ako 25 by som mu netypla. "Čo ti také urobil, že sa mu chceš tak veľmi pomstiť?!". Na jeho tvári sa rozhostil ešte viac desivý úškrn. "Strkal nos do vecí do ktorých ho nebolo" poznamenal a jeho výraz tváre sa zmenil "doplatila na to moja sestra!" dodal. V jeho očiach som zahliadla smútok. "A...ako?". Iba si pohŕdavo odfŕkol. "To ti je myslím viac než jasné" povedal. Naprázdno som prehĺtla. "Teraz si to všetko pekne odskáče" na tvári sa mu opäť objavil ten diabolský úškrn. Jeho ruka pomaly putovala z môjho goliera košele na moje hrdlo. Začal ma dusiť a ja som zalapala po dychu. Svojimi rukami som sa snažila odstrčiť tú jeho. No nemalo to cenu. Jeho sila v porovnaní s mojou znamenala nulové šance pre mňa. Aj napriek tomu som sa snažila mu tú ruku odstrčiť. Dochádzal mi vzduch načom sa on dosť zabával. Ja som sa však nutne potrebovala nadýchnuť! Začínalo mi byť mdlo. Nohami som metala a snažila sa ho odstrčiť no aj keď som doňho kopala ani to s ním nepohlo. Zrazu polavil zovretie. Prudko som sa nadýchla. Pred očami sa mi rozjasnilo. Ruku mi stiahol z krku. Chytil ma za bradu. "Vieš čo spravil mojej sestre?" spýtal sa. "Čo?" povedala som tichým a chraplavým hlasom. Jeho oči boli zarovno mojich, naše nosy sa dotýkali. Jeho pery som počas rozprávania letmo cítila na mojich. "Zneužil ju ako handru". V hĺbke jeho očí som videla smútok. "Najprv si ju obmotal a potom ju zneužil!". Moja mysel mi dávala najavo, že vie o čom hovorí. "Zaplietol sa do sračiek a všetko si to odskákala moja sestra!". Prehĺtla som. "Tvoja sestra..." začala som pomaly. "...je mŕtva!" povedal "on môže za jej smrť! On ju k tomu dohnal!". Zarazila som sa. "Dohnal?!" spýtala som sa. Odtiahol sa a zložil ruku z mojej brady. Zapozeral sa na stenu nad gaučom, ktorý bol po mojej pravej strane. Pozrela som jeho smerom. Nad gaučom vysel obraz. Rodinný obraz. Boli tam rodičia, chlapec a dievča. Bolo vidieť, že dievča bolo mladšie o pár rokov od chlapca. "Teraz by bola možno v tom istom ročníku ako ja" pomyslela som si. Otočil tvár ku mne. Naprázdno som prehĺtla. Prudko ma schmatol za krk obomi rukami. Razom som sa ocitla na zemi bojujúc o nádych. "Bola to moja malá sestrička!" zovretie ešte viac zosilnelo "chcela byť doktorkou a pomáhať ľudom!". Vedela som, že mi už veľa času neostáva. Už som sa nevládala ani brániť. Pred očami sa mi zotmelo...