Dievča Bez Oka

Dievča Bez Oka: 1. Časť

Stalo sa to v Japonskom mestečku menom Pagoda kde sa nachádza známa veža menom Yasaka 21.5. Volám sa Yukori.Začala som mať sama zo seba pocit že som o ničom. Že som dievča bez duše. Teda tak mi to niektorí hovorili. Mysleli si že oni sú top. A ja som len. Len to dievča ktoré nikdy nezíska niekoho o koho sa môže oprieť. Preto lebo som nosila pásku cez pravé oko. Nechcela som nikomu ukazovať čo sa pod ňou skrýva. Lebo tam bola len červená diera plná krvy. Často sa mi stávali stavy kedy to oko začalo krvácať a mala som celú bielu pásku premočenú od krvi. Nemala som ich rada. Spolužiaci ma šikanovali. A toto je môj príbeh ako som.... no to sa dozviete po prečítaní.
Bol rok 2013 a ja som šla do školy ,,Hen ide bezoká!'' ,,Hahahaha!" zasmiala sa Christen aj so svojou celou partiou. „Drž hubu" „ Čože si mi to povedala?!" Pýtala sa. „Počúvaj ma!" „Ja si môžem pindať do koho chcem!" „Ale ty nie!" „Maj svoje hranice!" povedala a odstrčila ma preč. Chytil ma do jeho náručia jeden chalan. No spravil niečo úplne iné ako je vo filmoch. Povedal mi: „Čau bezoká môžem ťa zabiť?" Povedal a vysmial sa mi do tváre. Chytil ma pod krk a povedal. Snažil sa mi odtrhnúť pásku no ja som sa bránila. Nožom. Vedela som prečo ho nosím lebo viem čoho sú moji šikanátori vschopní. A hlavne Dimitri. Ten bol naozaj vschopný niekomu ublížiť len za to že sa chová alebo robí veci ináč než ako ich robí on. Tak teda už zazvonilo lebo bolo 7:00. Hádzali mi do hlavy lístočky kde stálo: „Si jeblina" „Neži!" a podobne. V ten deň nám žiakom bolo povedané že k nám príde nový žiak menom Davis. Bol nesympatický a hneď v prvý deň sa na mňa pozeral ako by ma chcel podrezať. Čiže zasa to nebude ako zo filmu ale ako z nočnej mory. Po skončení šikanovania v škole som bola pozvaná na párty. Neviem od koho to bolo lebo to bolo anonymné a bola tam len adresa, čas a deň kedy a kde tam mám prísť. Bol piatok a ja som sa o 21:10 vybrala na párty. Stretla som tam chlapa ktorý mal asi tak 42 rokov. Samozrejme nepustila som sa s ním hneď do postele. Začala som ho chcieť čo raz viac spoznať. Potom si všimol moju pásku a pýta sa ma „Ahoj ako sa voláš?"" Yukori a vy?" „Ja sa volám Ukero"„Čo to máš pod tou páskou?" „Tipujem že asi nič" „Často moji pacienti nemajú oko alebo dokonca oči." Povedal. „Čože?!" „Vy pracujete ako očný klinik?" opytala som sa. „Áno už asi 4 roky" Odpovedal. „Ak by som ti vyhovel, môžem ti nájsť ideálne modré oko." Povedal. „Prečo modré?" Zaujimala som sa. „Lebo vidím že máš krásne diamantovo modré oči." „Heh ďakujem" Odpovedala som a sčervenala som ako paprika. „A plus neklamte mi" Dodala som. „Za také krásne oči sa predsa nemusíš hanbiť" Povedal a zasmial sa. „Ale nelichoťte mi tu" Povedala som a usmiala som sa. „Tu máš moje telefónne číslo" „A ak by si chcela dostať nové oko buď mi zavolaj alebo príď sem" Povedal a podal mi papierik kde stálo: 0875 2640 163. Keď sme sa dorozprávali tak som odišla domov. Tak chvíľu som ležala na posteli a rozmýšlala až som zaspala. Ráno ma zobudilo niečo ako: Ej moľe všťävej. Bol to môj ožratý otec. Potom moja nadrogovaná mama povedala: „Do piše prečo nejsi v škôľke?!" „Mama ja chodím na strednú" Odpovedala som „Ťy drzáňa jebňutá" „Čo si ťo dovoľuveš?!" Odpovedala a dala mi facku.. Moja malá sestra sa bála. Moja malá sestra sa volala Hasayaka. Mala čierne vlasy ako ja ale ja som ich mala nafarbené na modro. „Poď Hasay!" „Vypadnime odťiaľto!" Povedala som hlasno silno ju schmatla za ruku a utiekli sme. Utekali sme kade tade ale nikde nikto koho by som poznala. Prenocovali sme pri mestskom úrade. Zrazu povedal jeden človek: „Yukori si to ty?" povedal „Hm?" „Odkiaľ ma poznáte?" Povedala som so vzlykavým hlasom. „Veď ty si tá s páskou nie?" „Čože?" „Veď vy ste..." sotva som dopovedala a povedal: „Áno. Som Ukero." „Poďte za mnou." „Yukori, kto je ten ujo?" Opýtala sa ma Hasay. „To je taký milý ujo menom Ukero." „Neboj sa, pomôže nám" Povedala som a usmiala som sa na ňu. O chvíľu mi sčervenala páska. „Ach do prdele!" povedala som. „Čo sa ti stalo?" „Nič len mi začalo krvácať oko" „Počkaj mám tu kvapky" „Určite ti pomôžu" Povedal a podal mi fľaštičku s nápisom: Posajafo „Ah ďakujem vám" „Rýchlo sme s mojou sestrou utiekli a ja som si ho zabudla" Povedala som. „Hasay prosím otočíš sa?" Poprosila som ju. „Áno ak je to nutné" Povedala a otočila sa. „Bola by som rada ak by sa na mňa nikto nepozeral keď si dávam dole tú pásku" „Prosím otočíte sa?" Opýtala som sa. „Ak ti to veľmi vadí nemusím ti pomôcť" „No tuto nemáš zrkadlo a..." Pokračoval Ukero. „Mal som veľa prípadov kedy som musel liečiť vďaka tomu že sa to danému človeku vymklo z podkontorly" „Nebol by som rád keď by sa ti niečo stalo." Povedal „Ani ja!" Povedala Hasayaka. „Dobre Hasay, dobre Ukero" Povedala som. „Hasay prosím otoč sa" Povedal Ukero. „Rozkaz!" Povedala Hasay usmiala sa a otočila sa. „Takže zakloň hlavu prosím" Povedal „Okej" Povedala som dala som si dole pásku a zaklonila som halvu. Zrazu sa len ozvalo hlasné:"Kvap kvap kvap" „Tak a je hotovo" „Hasay môžeš sa otočiť" Povedal. „Dobre" Povedala. „A prosím tykajte mi" „Obe" Povedal a usmial sa. „A môžete ma aj volať oci, otec alebo aj tato ak chcete" Povedal a zdvihol obočie. „A ak chcete môžte obe u mňa bývať" Povedal a široko sa usmial. „Síce si úplne cudzí človek..." Pokračovala som: „Ale ďakujem ti oci" Povedala som a silno som Ukera objala. „Aj ja tati" Povedala Hasay a tiež ho silno objala. Ukero sa začal smiať a obe nás pobozkal na čelo. „Poďte ku mne domov vidím že vám je zima" Povedal a chytil Hasay za ruku. „Yawn" Zívla si Hasayaka. „Čo ti je Hasay?" „Si unavená?" Opýtal sa Ukero „Áno" „Už pomaly neviem ani chodiť" Povedala Hasayaka a začala strašne pomaly chodiť. „No poď" Povedal Ukero a zobral si ju na ruky. „Ďakujem oci" Povedala Hasayaka. Ukera to dojalo že mu hovorí oci. „Hasay?" Opýtal sa Ukero Hasayaki. „Asi zaspala" Zašepkala som. „Tak a sme pred domom." Povedal Ukero. Ukero odomkol dom. Keď sme boli u neho doma ja som si lahla na gauč a zaspala som. Ukero položil Hasayaku na hosťovskú postel. A on si lahol do svojej spálne. Lenže my nie sme jeho hostia. My sme jeho rodina.
Takže toto je príbeh na ktorom som pracovala asi dvesto dní. Síce je to len dvojstranový príbeh, tak som si dala na tom záležať. Určite bude aj pokračovanie tohto príbehu. To pokračovanie bude stáť za to. Nechcem aby ste si o mne mysleli že som egoista no podľa mňa je tento píbeh vinikajúci