Pravidlá hry

David

"Je to hlava mesta, Adam. Samozrejme, že musím vyzerať dobre." Vravela som mu kým som si vlasy sťahovala do drdola. Možnosť teplej sprchy a čistého oblečenia mi prišla vhod. Ashoka mi dala jej staré veci, ktoré vyzerali, že by mi mohli sedieť. Bola to ľanová tunika zelenej farby a voľné ľanové nohavice biele ako sneh. Bolo mi to síce trochu veľké ale nevyzeralo to najhoršie. Adam len pokrútil hlavou a pousmial sa keď som sa otočila. "Tak? Môže byť?" Adam pokrútil hlavou. "Nie. Nikto nemá právo vyzerať tak zvodne." Zahlásil a uškrnul sa o čosi viac. Popred dvere do izby sa prehnal Lucas. Zaspätkoval a premeral si ma pohľadom. "Svedčí ti to, Alex." Zahlásil a opäť zmizol. Adam sa zamračil a ruky si prekrížil na hrudi. Len som pokrútil a hlavou a vyšla von z izby. Adam sa vyplichtil za mnou.
Cestou cez dvere som pozdravila Ashoku a vydala sa do spleti uličiek ktorá ma mala doviesť k Centrále. Bola to obrovská budova v strede mesta. Týčila sa nad všetkým. Jej priečelie bolo akoby zdemolovaný antický chrám. Štíhle stĺpy teraz už popraskané pripomínali zašlú slávu dávno zabudnutej civilizácie. Privrela som oči. Na moment som to videla. Krásu honosnej budovy ešte v nepoškodenom stave. Stovky ľudí prežívajúcich v púšti. Niečo uprostred ničoho. Keď som však oči opäť otvorila bola som späť v realite. Šedej a akejsi fádnej. "Alex?" Adam sa mi dotkol pleca. "Všetko v poriadku?" Zdalo sa mi to alebo sa ma jeho dotyk prekvapil? "Nič, všetko dobré, poďme." Vykročila som ráznejšie ako som chcela. Čo sa to deje? Tieň Centrály na nás dopadol a vo mne sa čosi pohlo. Predtucha. Zlá predtucha. Snažil som sa ju zahnať do úzadia ale už bola príliš živá.
Vstúpili sme medzi prvé stĺpy. V tieni, mimo slnka, som sa striasla. Hlavné dvere boli otvorené dokorán. Nad dverami bol vytepaný nápis: Ut omnia iura. Práva všetkým. Heslo mesta Obdarovaných. Upokojilo ma to. S novou nádejou som prešla popod nápis. Privítala nás vstupná hala, z ktorej viedli schody hore, kamsi až na prvé poschodie.
Na vrchu schodov som zazrela stáť muža. Moje schopnosti sa prebrali a dotvorili jeho obraz. Vysoký, pochudnutý už trošku starší muž obrátil svoju pozornosť na nás. Svietil. Svietil rovnako ako ja. "Alexandra a Adam, rád vás konečne spoznávam!" Jeho kroky dynamicky bubnovali na schodoch keď schádzal k nám. "Rád vás spoznávam, pane." Adam mu podal ruku a vrúcne sa usmial. "Potešenie je na mojej strane, " odpovedal mu s úsmevom muž. "Moje meno je David." Potom sa otočil ku mne. "Mladá Alexandra, teší ma." Potriasla som mu rukou. "Dobrý deň, pane." Snažila som sa byť tak slušná ako sa len dalo. "Lucas s vami neprišiel? Dávno som ho nevidel." Videla som ako Adam stuhol a už už šiel čosi povedať. "Nie, pane," povedala som rýchlo, "Lucas musel čosi vybaviť." Usmiala som sa ešte viac. Adam zavrel ústa a tiež len prikývol. David nás chvíľu pozoroval ale potom sa len zasmia. "Chudák chlapec. Tak mladý a už tak vyťažený. No, ale čo narobíme. Poďme hore do mojej kancelárie nech máme kúsok súkromia." S tými slovami sa zvrtol a opäť sa vydal hore schodami. Adam ho okamžite následoval. Cítila som jeho myšlienky. Boli uchvátené Davidom. Nič iné som v nich momentálne nenachádzala. Vykročila som za nimi a ruky strčila do vreciek tuniky. V jednom som ale prstami zavadila o kúsok papiera. Vytiahla som ho a roztvorila. Nebol väčší ako moja dlaň. Malým, rýchlo napísaným písmom na ňom stálo:

Daj si pozor. Nevyťahuj všetky karty. Čo je tvoje, nech aj tvoje ostane. 
L.

Zamračila som sa. Čo mi chce Lucas týmto povedať. "Alexandra?" Zhora zaznel priamy hlas. Rýchlo som zdcihla hlavu a papierik skrčila v dlani. "Stalo sa niečo?" David sa na mňa priamo pozeral. "Nie nie, len som sa zamylsela. Už idem." Rýchlo som ich dohnala na schodoch. No moje myšlienky stále utekali k Lucasovi a jeho odkazu. Čo bolo tak dôležité aby zariskoval a povedal mi toto? Nevedela som. 
David nás viedol hore schodmi. Tie sa odrazu skončili. Pred ami stála veľká miestonsť ktorú lemovali steny s dverami. U prostred však stála kamenná soch bielučká ako sneh. Znázorňovala bohyňu mesiaca a lovu Dianu sediacu na lani s lukom a šípmi v ruke. Bol to asi pozostatok z dôb kedy budovu stavali. Kedysi dávno, keď ešte svet neriadil chaos. Ostala by som pri nej dlhšie ale Adam a David sa príliš ponáhľali.
Dvere Davidovej kancelárie boli väčšie ako ostatné. Otvoril ich a nechal nás vstúpiť. Až potom vošiel on a dvere zavrel. Nepáčil sa mi pocit uzavretia v malej miestnosti. Akoby som bola opäť väzeň. David nás obišiel a sadol si za veľký dubový stôl, ktorý bol dominanntou miestnosti. "Vitajte v Stredisku." povedal, na môj vkus až príliš teatrálne. Prestávalo sa mi páčiť. V tej sekunde sa mi čosi ošuchlo o vedomie. Mierny tlak. Neprirodzený a cudzí. Lenže tu nemal čo hľadať. Nebol vítaný v prestore kam ho nikto nevolal. Moja myseľ sa akoby cvaknutím uzamkla. Ostala len moja. Nepatrila nikomu inému. A už vôbec nie tomu, kto si nevypýtal prístup.
Videla som ako ku mne David rýchlo cukol pohľadom. Kebyže sa mi nesnaží vlámať do hlavy možno by som si to ani nevšimla. "Dúfam, že sa tu cítite vítaní. Sme domovom pre všetkých, ktorý hľadajú útočisko." Jeho reč mi zanechávala v hlave trpkú pachuť. Boli to klamstvá. Nič viac len klamstvá. "Váš príbeh sa stal miestnou legendou..." vravel ďalej. A čím ďalej tým viac som videla ako si Adama namotáva. Ten sa smial a rozprával historky z úteku akoby to boli len strašidelné príbehy pre malé deti. 
Prestávala som sa cítiť príjemne. Mala som pocit, že vzduchu v miestnosti je primálo. Na čele mi vyrazil pot. "Alexandra? Je ti niečo?" Pri zvuku jeho hlasu sa mi ešte pohoršilo. "Len je mi akosi nevoľno. Pôjdem asi. Adam ma potom poinformuje. Vidíme sa doma?" Povedala som s čudne zovretým hrdlom. Adam sa na mňa pozrel tak akoby prvý raz zaregistroval, že som stále tu. "Jasné," povedal ale bolo mi zrejmé, že netuší čo som hovorila. David sa na mňa ostro zadíval. "Samozrejme, Alexandra." povedal s pohľadom stále upretým na mňa, "rád som ťa spoznal. Dúfam, že sa nevidíme naposledy. Vyprevadím ťa?" Nechcela som s ním stráviť už ani sekundu. "Nie, ďakujem. Trafím aj sama." Tlak v hlave zosilnel. Nie! Zavrčala som. David sa v tej chvíli chytil za spánok. "Tak teda dovidenia, Alexandra." Jeho hlas bol mdlý. Nečudovala som sa. Mohol byť akokoľvek silný ale nikdy sa nevyrovná sile, ktorú zocelil strach a neustály boj o prežitie. Zvrtla som sa na päte a rýchlo vypochodovala z miestnosti. Ako veľa o Davidovi vedel Lucas? Varoval ma práve pred týmto? Vzduch v hale na prvom poschodí bol už o čosi dýchateľnejší. Prebehla som okolo sochy Diany a rútila sa dole schodami. Potrebovala som vypadnúť a to okamžite. 
Srdce mi začalo pokojnejšie biť až keď som vybehla z hlavnej brány. Slnko stálo vysoko nad obzorom. Blížilo sa poludnie. No moja hlava bola akoby v zovretí. Neviditeľná obruč ju zvierala stále viac a viac. Potrebovala som nájsť Lucasa. Ihneď. Zamerala som sa naňho. Na jeho korenistú vôňu, zelenomodré oči, husté hnedé vlasy. Predstavovala som si jeho pevné ruky, ktoré ma už neraz zachránili. A odrazu som presne vedela kde je. Len pár blokov predo mnou. Rozbehla som sa. Moje telo zvyknuté na pohyb po nekonečných dňoch putovania sa vrtko prešmykovalo pomedzi ľudí. Prebeha som tri ulice a zahla doprava. Dostávala som sa pomaly ale isto na perifériu mesta. Domy boli stále nižšie, ľudí ubúdalo. Mal tu byť. Očami som behala po okolí. A odrazu som ho našla. Stál na rohu ulice a pomáhla staršiemu mužovi pribyť na stenu domu kus plechu. Akurát dokončil robotu. S úsmevom podal mužovi ruku a otočil sa. Prave vtedy sa nám stretli pohľady. Prebehla som pár metrov až k nemu. Jeho tvár odrážala zmätok.

Lucas

Okamžite ako som ju uvidel, som vedel, že sa čosi stalo. Vyzerala rozrušene. Líca sa jej farbili do červena. Dych mala stále rýchly. Bolo jasné, že sa namáhala. "Alex, čo sa deje?" Pozrela sa mi do očí a vlasy si zastrčila za uši. "David...dostala som tvoj odkaz...on..." Chytil som ju za obe plecia. Pevne, aby vedela, že už je po všetkom čo sa doteraz dialo. "Spomaľ, nadýchni sa a ešte raz mi povedz čo sa dialo..." Z hkboka sa nadýchla a rukou si prešla po čele. "Dostala som tvoj odkaz, potom sme bolis Davidom. On sa mi chcel hrabať v hlave..." Zovretie mi stuhlo. Musel som sa kontrolovať aby som ju nestisol prisilno a neublížil jej. "Samozrejme sa tam nedostal. Adam tam ostal. On bol ním úplne pohltený. Akoby neexistovalo nič iné. A tak som odišla..." Nadýchla sa a znovu si zastrčila uvoľné pramienky vlasov za uši. "Teda...skôr som zdrhla. Ale to je jedno. Chcel mi čítať v hlave, Lucas..." S tými slovami na mňa uprela svoj horúci čokoládový pohľad. Čakal som to. Čakal som to od momentu, kedy sme prišli do Strediska. Ale nečakal som, že tomu bude musieť čeliť hneď. Akoby zlo, ktoré ju vždy akosi obklopovalo, nikdy nespalo. "Poď," povedal som možno až príliš potichu. Nepýtala sa, neprotestovala. Možno vedela. Alebo aspoň tušila. Šla so mnou bez jediného slovíčka.
 Musel som vymyslieť, čo spravíme. Hneď. Lebo už o sekundu mohlo byť príliš neskoro.

Moji odhodlaní čitatelia,
po veľmi dlhom čase sa vám hlásim ja, nezodpovedná spisovateľka. 
Ďakujem, že ste vydržali doteraz. Vyvíjam snahu aby tento príbeh konečne ožil.
Krásne čítanie.

Odpustite mi chyby a preklepy.

Vaša Tayra222