Temnota prichádza

7.kapitola🌙

Coralee

Uf, konečne koniec. Môžem ísť domov.  Pomyslím si, keď zaznie posledné zvonenie. Zbalím si veci a zamierim von z budovi smerom na zastávku, ktorú mi ráno ukázala Mel. Rozmýšľala som nad celým dňom, keď som opäť do niekoho narazila.

,,Prepáč nevidela som ťa" ospravedlním sa. „My ale máme na seba šťastie" zasmial sa dotyčný. Až teraz sa pozriem do koho som vlastne vrazila. Bol to Mason. ,,Aký si mala prvý deň?" Opýta sa ma a žiarivo sa na mňa usmeje.  „Fajn až na to, že ma tu všetci nenávidia. Čo som im spravila? Prečo sú všetci v tých skupinách a nikoho k sebe nepustia? A ak som sa ich niečo opýtala, pozerali na mňa ako na blázna alebo úhlavného nepriateľa?" zasypala som ho otázkami.

,,Okej, spomaľ. Je to zložité, ale posnažím sa ti to vysvetliť. Takže odpoviem ti na otázky v presnom poradí ako si sa pýtala. Nie je pravda, že ťa všetci nenávidia. Nič, aspoň teda dúfam, že nie?" opýta sa a bolo vidno, že mal obavy či som niečo nespravila. „Nie nikomu som nič nespravila, ak nepočítam to, že som odmietla Elizabeth" odpoviem mu zamyslene. „Pokračuj, prosím ťa" poviem a ideme ďalej. „Prečo sú v skupinách? Tak to už je ťažšia otázka. Väčšina spolu vyrastala, takže tvoria tie skupiny a nepustia k sebe nikoho cudzieho. Všetko?" spýta sa.

Len prikývnem. „Ty a Aaron ste jediný, kto sa so mnou baví, teda ak nepočítam Elizabeth. Tá mi len strpčuje život" poviem pričom zatrasiem hlavou, aby som vyhnala myšlienku na ňu a nad tým sa zasmeje. „Tomu verím, ju nemá rád nikto, ale väčšina žiakov sa jej bojí a buď sa jej vyhýbajú alebo posluhujú ako Nathaly." Vysvetluje mi.

„A ty? Do ktorej skupiny patríš? Bojkov alebo poskokov?" začnem chrliť ďalšie otázky. „Ja? Nikam. Mne sa totiž vyhýba aj sama "Kráľovná školy", totiž vraj som na jej vkus moc "divný", čiže to cháp ako múdrý" povie a pretočí očami nad čím sa zasmejem. „ A patrím k inej skupine. Ale to si si už zrejme všimla" odpovie znova. „A to je ktorá?" položím ďalšiu otázku.

Moja skupina je tá, v ktorej je Damien, Joshua a Kim" odpovie. Zrejme, ale pochopil, že neviem o kom hovorí.

„Okej, takže Damien je ten, ktorý sedí v prvej lavici v strednom rade a celé prestávky čítal knihu. Joshua je ten chalan vedľa Damiena, ktorý sa hral s robotom a Kim je tá baba, ktorá má oranžovo červeno ružové vlasy a sedí predomnou" trpezlivo mi vysvetľuje.

,, Fajn už poznám jednu skupiny a teraz tie ostatné. Vysvetlíš mi to? Prosím" nahodila som svoje najlepšie psie oči a dúfala, že im podľahne. Vedela som,že mám vyhrané lebo tomu pohľadu proste nešlo povedať nie.

„Ako chceš. Ďalej sú tu ešte štyri skupiny. Do jednej patrí Dean, to je ten chalan s tmavými vlasmi a hnedými očami. Maia, dievča s prirodzene červenými vlasmi a striebornými očami so zlatým lemom a Mike to je tretí člen ich skupiny a je blonďák s modrými očami. Všetci sedia po kope v prvých dvoch laviciach pri okne a Dean je v tejto skupine niečo ako vodca.

Ďalšej skupine velí Elizabeth, tú už si mala tú česť spoznať, potom jej najlepšia kamarátka Audrey, krátkovlasá hnedovláska so zeleným melírom a hnedými očami. A nakoniec  Aaron" po tomto vyhlásení zastanem a šokovane pozerám pred sebe.

„Čo sa stalo?" rýchlo sa spýtal, keď si všimol, že som zastala. „Nič, len ma to zarazilo. Aaron?! On patrí k nim? Ako viem, že sú súrodenci ale aj tak?" nechcela som uveriť tomu, čo som počula. „No hej. Ale on je iný ako ony. On nepočúva nikoho. Ani Elizabeth, ani učiteľov. Robí si čo chce a to je zrejme dôvod, pre ktorý ho akceptujú aj ostatné skupiny. Ale žiaľ, stále patrí k nim. A to hlavne kvôli tomu, že sú rodina aj keď je to neuveriteľné.

Ďalšia skupina je Cassandrina. Ona je tá hnedovláska, ktorá sedí vzadu pri okne so svojím priateľom Jamesom, to je ten chalan s čiernymi vlasmi a striebornými očami. A ešte Nathaly, to je tá modrooká blondínka, ktorá obskakuje Elizabeth."

„A to tej Cassandre nevadí, že z člena jej skupiny si niekto robí poskoka?" opýtala som sa predsa len nie je to normálne aby sa jej nezastali. „Vadí ale nič s tým nezmôže, pretože majú také pravidlo, že sa nebudú miešať do vecí iných skupín, kým to nebude zachádzať do extrémov ako sú bitky medzi skupinami alebo kým ich niekto sám nepoprosí o pomoc. Cassandra s tým chcela niečo urobiť, ale toto pravidlo jej zakazuje niečo spraviť, pokiaľ ju Nathaly o to nepožiada. A keďže sa Nathaly bojí, čo by jej Elizabeth spravila, ak by požiadala o „pomoc" tak je radšej ticho a robí čo jej povedia" vysvetlí a  pokračuje.

„A ešte je tu skupina, ktorá je prezývaná bláznivá alebo nenormálna. Sú normálny len majú trocha divné farby vlasov a očí.  Lilian má bledo zelené vlasy a oči. Alive má ružové vlasy s tým, že v nich má mnoho odtieňov ružovej a bledo ružové oči. A nakoniec Sebastian tmavo modré vlasy aj oči. Tak to je celá naša trieda" dokončil krátku prezentačku na čo som mu zatlieskala. On sa opäť len zasmial.

,,Okej a kam patrím ja?" spýtam sa. „To neviem. Čo máš rada?" opýta sa so zamyslene. „Myslím záľuby" spresní.  „Hmm, asi trocha šport, ale aj vedu a samozrejme sa starám o to ako vyzerám" hanblivo priznám, nechcem aby si o mne myslel, že som nejaká namyslená barbie. Našťastie to prešiel bez komentára len s drobným úškrnom. ,,Takže s týmito záľubami by si zapadla k mojej skupine alebo k Elizabeth, ale to skôr nie ako áno, pretože si si ju znepriatelila, alebo k Deanovej skupine" nakoniec povie.

V tom si všimnem, že sme už na zastávke, kde stojí autobus číslo 13. Tento je jediný, ktorý jazdí k nám. A som tu akurát, lebo práve prichádza. „Tak ja už musím ísť. Uvidíme sa zajtra. Ahoj!" zamávam mu a nastúpim do busu. Autobusom mi to domov trvá pätnásť minút.

Cesta bola pokojná a keď som konečne prišla domov na dverách som si všimla prilepenú obálku. V nej bolo červeným písmom:
    
                 Vypadni z mesta!!!!!!

Rýchlo som so obzrela po okolí či niekoho neuvidím, ale nikoho som nenašla. S listom v ruke som nakoniec zamierila do izby s tým, že sa neskôr opýtam tety či o niečom nevie.

Mason

Keď prídem domov, hodím tašku do izby a zamierim do otcovej pracovne. „Ahoj, som doma" pozdravím ho veselo. „Ahoj, ako bolo v škole?" spýta sa ma tú istú otázku, ktorú sa ma pýta každý deň už od základky. „Fajn. Vieš niečo o tom, prečo nám dali do triedy obyčajnú?" spýtam sa ho. „Nie ale museli mať nejaký dôvod. Aká je?" odpovie mi a je na ňom vidno, že je tiež zmetený, ale ani to mu nezabránilo do mňa rypnúť s tým aká je. Totiž v poslednej dobe v kuse vyzvedá vždy, keď spomeniem nejaké dievča. „Vieš, že ťa to nemusí zaujímať? Ale podľa mňa je celkom milá, ale nikto sa s ňou nechce baviť ani ju prijať do skupiny" smutno poviem. „Ja a Aaron sme jediný, ktorí sa s ňou bavia ak teda nepočítam tú meretrix Elizabeth" nahnevane zavrčím jej meno. „Mason! Po prvé prestaň vrčať. Si bosorák a nie vlk. Po druhé nepoužívaj jazyk predkov na nadávanie. A po tretie....." nedopovie, lebo si všimne môj prázdny pohľad a v tom momente padnem na zem a zvíjam sa v bolestivých kŕčoch.

,,Mason! Počuješ ma? Povedz mi, čo vidíš. Prosím!" začujem za diaľky otcov hlas.

Poobzerám sa okolo seba. To miesto kde sa nachádzam mi je povedomé, ale neviem si spomenúť, kde som ho videl. Vidím šesť postáv pripútaných ku kameňom. Ďalší piati sa krčia v strede kruhu kameňov. Vedľa nich stoja dve bytosti, z ktorých vyžaruje niečo zlé, temné a pri nich ešte niekoho. Ale v tom sa ten obraz zmení.

Všade je krv. Tie bytosti medzi sebou bojujú. Tí ktorý boli pripútaný ku kameňom bojujú s tými dvoma temnými bytosťami. Nemôžem im nijako pomôcť. Keď poslednýkrát zaútočia, všade ostane tma a vo vzduchu je cítiť bolesť a smrť.

„ Pomoc! Všade je tma, bolesť a smrť. Pomôžte mi niekto, prosím" začnem kričať a prosiť. V tom to prestane a ja sa ocitnem v otcovej pracovni.

Ahojte!
Ospravedlňujem sa za dlhé čakanie, ale nemala som čas popri práci. Pokúsim sa pridať čo najskôr ale nič nezaručujem. Taktiež sa ospravedlňujem za chyby. Budem rada za každý názor.
Vaša Mima❤