Dennik Pheobe Morganovej

2. kapitola

Mám hrozný život. Prečo sa to muselo stať práve mne? Som nejako viac výnimočná ako ostatný?? 

Toto som si opakovala celý deň v škole. Na dejaku som odpadávala. Nechápala som ničomu čo nám učka hovorila. Niečo sme si čítali a písali poznámky. Konečne učiteľka prestala hovoriť a začali sme si baliť veci. Postavili sme sa ku dverám, keď konečne zazvonilo. Každý začal hneď utekať dole schodmi na obed. Keď v tom sa pred nami zastavila riaditeľka. ,,No fasa!" povedala som si v duchu.

,,Ste po škole!" ozval sa hlas riaditeľky.  Super, úplne úžasné. Tak sme sa vrátili a zasadli sme každý do svojej lavice. Vtom sa vo dverám objavila Slivka - naša triedna Sliváková.

,,Koľko krát som  vám hovorila, že nemáte behať po chodbe?!" Každý sklonil hlavu a s úškrnom odpovedal:   ,,......Veľa ...... " ,, No veď preto!!!" učiteľkin hlas ešte viac zosilnel. Nasrala sa. Vedľa nej sa objavila riaditeľka.

,,No, teraz máte veľký problém! Každý si vyberia 3 papiere a odtieľto neodýdete kým 200 krát nenapíšete: Nemáme behať po chodbe!"

No super, bude nám to trvať 3 hodiny. No v tom ma k sebe zavolala pani riaditeľka. ,,Phebe Morganová, ty pôjdeš so mnou." Vyvalila som na ňu oč. ,,Čo čumíš, poď!"

Nuž som šla. Dobrá správa bola, že po škole som neostala no tú druhú neviem zaradiť.

DALI MA DO ŠPECIÁLNEJ TRIEDY!!!!

,,Čooooooo?! Robíte si srandu? Povedzte že ste si zo mňa vystrelili."

,,Bohužiaľ Pheobe, Nie nevystrelila som si z teba. Do špeciálnej triedy ťa posielam preto, aby si si zopakovala všetko čo si počas svojho úrazu stratila. Je mi to ľúto. Do školy budeš chodiť presne o 8:30 vedľa mojej kancelárie." Sklonila som hlavu a rozmýšľala čo poviem. Nič ma však nenapadlo. Bola som zničená. Špeciálna trieda! Chápete? Ja nie! ;( Ako mi o len mohli urobiť? Mala som strach aj celou cestou domov. Mala som strach aj keď som si vyzliekala bundu. Mala som strach aj keď som večerala. Mala som strach aj keď som ležala v posteli.

Nemohla som zaspať. Trápilo ma to. Z rozmýšľania ma vytrhlo zvonenie mobilu. Volala Veron.

,,Čo sa stalo? Prečo si neprišla? Veď sme sa dohodli na pol piatu. Pheobe? Si tam??"

,, Ooo prepáč zabudla som. Som úplne vymletá." vyšlo to zo mňa ako z pokazeného stroja. Divila som sa že sa Veron nespýtala či nie som chorá.

,,Aha to nevadí. A prečo ťa zavolala riaditeľka?" spýtala sa Veron aj keď poznala odpoveď. ,, Neverím že ťa presunuli do inej triedy!"

,,Ach Veron," už som to nevydržala a rozplakala som sa, ,,keby len preložili, oni ma poslali do špeciálnej triedy."

,,Neverím. Bože Pheobe, to je m..." nedopovedala, zložila som.

Hodila som mobil na zem a zakryla sa pod perinu. Na ten rachot pribehla mama.

,,Ach Pheobe! Myslela som že sa ti niečo stalo. Vlastne stalo. Och zlatko čo je?"

,,Mami, ...... presunuli ma do ... špeciálnej triedy." takmeer som to zo seba nedostala. Nepochopíte ma kým to nezažijete. Necítila som nič okrem bolesti a smútku. nezaujímalo ma čo si o mne kto myslí. Nezaujímalo ma nič iné okrem otázky: PREČO PRÁVE JA!?

Dúfam že sa vám táto časť páčila ak áno kľudne okomentujte. Kritiku beriem. :)