JEJ VOLANIE
Cez okenné sklo presvitalo mesačné svetlo a osvetľovalo malú izbietku. Sedel som na kraji postele v rohu, kam sa ako do jedinej časti miestnosti nedostalo svetlo zo žiarivého splnu, zahalený v tieni tichej túžby. Zatínal som päste, až bolo zreteľne vidno, ako mi vystupujú šľachy. Musím... odolať. Nesmiem sa JEJ poddať. Lákala ma k sebe ako... ako krv smädného upíra. Postavil som sa, pričom podlaha pod mojimi nohami nepríjemne zavŕzgala. Potichu som zaklial a čo najtichšie našľapoval dopredu. Nesmiem robiť čo i len najmenší hluk. Nesmiem dopustiť, aby ma niekto počul. Natiahol som sa ku kľučke na starých drevených dverách a stisol ju. Následne som potichu otvoril a hneď za sebou ešte tichšie privrel. Stál som na konci tmavej, dlhej chodby, ktorú osvetľoval len mesačný svit vychádzajúci z malého okna z časti zatiahnutého modrou záclonou. Stromy na podlahu, pokrytú tmavým kobercom, na ktorom sa už roky zachytávala špina, vrhali strašidelné tiene húpajúce sa sem a tam do rytmu chladného vetra. Svedomie ma nechcelo pustiť ďalej, nedovoľovalo mi spraviť krok dopredu, no túžba bola silnejšia, napriek tomu, že som si uvedomoval, aké je to, čo sa chystám spraviť, nebezpečné. Rútim sa bezhlavo cestou za svojim cieľom, neobzerám sa okolo seba, nevidím tie problémy, ktoré nastanú, keď neodolám.
Započúval som sa do ticha, či nezačujem čo i len najmenší náznak nebezpečenstva, ktoré mi hrozí prezradením sa. Keď bolo dlhšiu dobu mučivé ticho, ktoré prerušil len hukot sov sediacich na korunách stromov, ľahko som našľapoval dopredu po dlhej chodbe. Míňal som dvere do izieb a pri konci, už len kúsok od schodiska, ktoré vedie tam, kam chcem ísť, som zrýchlil. Chôdza prešla do behu a zanedlho som stál pri schodoch. Vedomý si hluku, ktorý narobia staré drevené schody, v podstate ako celý tento dom, v ktorom bývame, odkedy ho moji rodičia zdedili po nebohom starom otcovi. Pohľadom som prešiel tmavú chodbu a pozoroval dvere oproti schodisku. Ak sa otvoria, som prezradený a celý plán vyjde na zmar. JEJ tiché volanie ma vábilo ako Siréna sediaca na skale, volajúca moje meno. Pridržiavajúc sa zábradlia, aby som aspoň trochu stlmil vŕzganie pod mojou váhou, som zišiel do haly, ktorá viedla do obývačky. Naproti schodisku bol vyhasnutý krb. Ohorené kusy dreva ležali pod kopou novín, ktoré sčernali a ostal z nich len popol. Hodiny nad krbom ukazovali o päť minút polnoc. Tlmený zvuk tikania sa ozýval prázdnou chodbou. Teraz už moje kroky tlmil koberec, za čo som bol rád. Prešiel som cez pootvorené dvere do kuchyne. Cítil som JU. Vedel som, že je tu. Že je predo mnou. A delí nás od seba len... chladnička. Otvoril som ju už nedbajúc na to, aby som bol ticho. Nevedel som odolať túžbe sa do nej zahryznúť. Pohľadom som hypnotizoval posledný kúsok torty odložený mojej malej sestričke. Opatrne som zobral tanierik so sladkým, ktoré pôsobilo s tou šľahačkou na vrchu a čokoládovou plnkou tak neodolateľne, že z neho o chvíľu neostalo nič viac, než prázdny tanier.
