Morská víla

Kde bolo, tam bolo, žila jedna morská víla.

Vietor sa jej nevinne hral s dlhými prameňmi vlasov, ktoré mali farbu žiarivých hviezd na nočnej oblohe. Mladá dievčina, stojaca na palube drevenej lode, vítala nový deň so slzami v oceánovo modrých očiach. A akoby aj nie, keď jej jemné zápästia štípali staré hrubé lodné laná a jej srdce zvierala chladná ruka strachu. Netušila, ako sa dostala na palubu pirátskej lode, ktorej meno v jej svete poznalo každé stvorenie a vyhýbalo sa jej na sto míľ. Keres, loď, ku ktorej sa nikdy nechcela ani priblížiť a to z jediného dôvodu, bola to loď smrti. Nikto sa z nej ešte nedostal živý a slobodný zároveň. Dievča vedelo čo si vždy radšej vyberie.

Blížili sa k prístavu, no na tom už dievčaťu nezáležalo, keď piráti zničili jej modrú lastúru. Morská víla bez amuletu už nikdy nebude môcť žiť v mori, pretože tam už nedokáže dýchať. Nebude sa môcť rozprávať s rybkami, pretože už nerozumie ich reči. Už nikdy nebude môcť vytvárať vlny a chodiť po morskej hladine, pretože už nevie ako. Časom by zabudla aj na to kým je a stalo by sa z nej obyčajné ľudské dievča.

Rozhodla sa, ak nemôže žiť v mori tak nebude žiť vôbec. Využije prvú šancu a skočí do mora. Myslela si že už nemá čo stratiť a smrť pre ňu znamenala lepší osud ako hocičo, čo s ňou piráti zamýšľali urobiť. V diaľke videla ostrov, vedela, že ju tam pravdepodobne niekomu predajú na čiernom trhu niekomu kto za ňu zaplatí hotový poklad. Postavila sa na zábradlie a preliezla ho zapierajúc sa o zviazané ruky. Pozrela sa na tyrkysovo modré more a skočila. Počula rev pirátov, ale bolo prineskoro. Jeden hlas spomedzi ostatných počula jasnejšie, kričal jej meno. Mladý pirát Alexandros k nej bol ako jediný milý, nepohadzoval s ňou ako s handrovou bábikou a morská víla ho dokonca považovala za svojho priateľa. Zašepkala mu tiché zbohom a stratila sa v morských hlbinách.

Na rozprávkovom ostrove Santorini, na brehu mora stál grécky mladík, ktorý kŕčovito zvieral sklenenú fľašu so starým papierom vo vnútri. Jeho oči sa síce pozerali na sklenený predmet v jeho rukách, ale jeho zrak videl čosi iné. Niečo, čo ani jeho myseľ nedokázala pochopiť a pritom ten jeden obyčajný prelud ho dokázal tak veľmi zasiahnuť. Neuvedomil si ani, že mu pár sĺz stieklo po tvári. Stále mal pred sebou obraz dievčiny, ktorú pochovalo more.

Sandros mal pocit, že ju poznal, že ju už niekde niekedy stretol. Rukou si rýchlo prehrabol tmavé vlasy a zotrel slzy, aby ich nebodaj niekto neuvidel. No aj tak sa nemohol zbaviť obrazu dievčaťa s modrými očami a plavými vlasmi, ktoré sa na slnku menili na biele zlato. Poznal ju, len si nevedel spomenúť odkiaľ. Fľašu nezahodil a namiesto toho pomaly kráčal na miesto, kde sa príležitostne schovával pred rodičmi. Bol zvyknutý na zem, na ktorej sa narodil až tak, že ho ani horúci piesok nepálil na bosých nohách. Poznal pláže na ostrove ako svoje topánky, a tak vedel na aké miesta má chodiť, aby ho tam neprekvapovali turisti, ktorými sa v letných mesiacoch ostrov len tak hemžil. Vyliezol na vyššiu skalu a sadol si na jej vrch. Pozeral sa na more, ktoré mlčalo presne ako on.

Mladík by sa ho chcel opýtať na toľko otázok. Prečo vyplavilo priesvitnú fľašu zrovna jemu k nohám? A čo ten prelud, ukázalo mu ho more? Ak áno, tak prečo? Myslel si, že na tieto otázky nedostane odpovede a fľašu, ktorá teraz ležala vedľa neho, zatiaľ nemal odvahu otvoriť. Zostal tam sedieť s pohľadom upretým na horizont zapadajúceho slnka. Každým západom slnka sa preňho končil deň ťažkej práce vo viniciach, ale schyľovalo sa aj ku koncu leta a začiatku školy za čo bol Sandros vďačný. Prázdniny preňho neboli čas odpočinku, ale práce ťažšej než učenie. Netúžil sa stať vinárom ako jeho otec a starší brat, to vedel na isto. Práca v rodinnej firme ho nebavila, no ešte nenašiel odvahu povedať to otcovi. Večer, iba tých pár hodín si mohol nechať sám pre seba. Zo všetkého najradšej voľný čas trávil sám, na pláži, v spoločnosti čajok a morských vĺn. Nikto ho tam nehľadal, aj keď všetci vedeli, kde je. Rešpektovali jeho súkromie, pretože v dome plnom ľudí ho nikdy nemal.