My secret Life

Prečo mi to musela pokaziť?:

Je sobota podvečer a mi sa zasa ako kreténi trepeme za hrad. Je zima, fúka vietor a mi sa chystáme ísť opekať. No sme my normálni??

"Tebe nie je zima len v tej mikine?" spýtala som sa Jakuba. Ten na mňa pozrel a spod vrchnej mikiny vytiahol len ďalšej a pod tým lem prička.

"Aj tak....umrzla by som..."

Chvíĺu sme kráčali mlčky, len naše šuchtavé kroky sa ozývali na betonovej ceste obrastenou vysokou trávou, stromami a rôznymi poľnými kvetmi.

"To som zvedavá, jak v tomto vetre urobíme oheň." aj Biba aj Jakub na mňa pozreli s poznaním v očiach... To nedáme...

"To dáme..." povedala nahlas Biba presný opak mojich myšlienok.

Toto nedáme.

____________________________________

"Daj mi aspoň z tej coly, keď už nič iné. " natiahla som ruku za fľašou. Oheň sa nám nepodarilo zapáliť. Fúkal odporný severák, zima sa nám zakusavala až do korienkov vlasov a my sme jak debili čakali na Erika, ktorý, len tak mimochodom, už hodinu meškal.

Podávali sme si fľašu coly. Pripadala som si ako deti, ktoré sa hrajú na ožratých bezdomovcov s cigaretou v ruke. Akurát že namiesto cigarety by sme mali slané tyčinky a namiesto vína čistú vodu z vodovodu.

"Poďme aspoň niekam do závetria." zacvakala som zubami.

"Kde tu nájdeš závetrie?"

Cez hrubú čiernu bundu sa do mňa zaprel odporný, studený vietor.

Kývla som hlavou k malej lúke za lyžiarskou chatou, ktorá viedla do lesíka. Tam aspoň nebude fúkať.

"Ideme?" pozrela na Jakuba. On z nás troch bol najtichší. Najmenej výrazný. Akoby sa snažil splynúť s prostredím a nedal o sebe nič vedieť. Ako chameleón.

Prikývol.

Ani jemu ani Bibe nebolo  zrovna najteplejšie. Takže nebudem jediná zimomravá, ktorá by sa strčila aj do psieho zadku, keby tam bolo teplejšie ako tu.

Zaliezli sme pod košatý strom bez lístia. Konárikov mal ale toľko, že úplne vynahrádzali to, že nemal lístie. Nevedomky sme sa postavilo do trojuholníka. Toľko sme šúchali nohami, kopali do lístia a poskakovali na mieste, až sme si na svojich miestach vyšlapali čistinku bez vlhkého, starého lístia. Pustili sme si pesničky. Hralo PARADISE CITY od GUNS N'ROSES. Všetci traja sme hrávali na gitare, všetci traja sme poznali chmaty, ktoré sme sa naučili. Všetci traja sme teraz napodobňovali hru na gitare za zvukov gitary hrajúcej z mobilu, až kým nezazvonil Bibin mobil. Stíšila som hudbu. Volal Erik. Vrela vo mne zlosť. Stavím sa, že je ešte doma rozvalený v posteli a čumí na FB v mobile.

"No?" zdvihla mobil. "Za hradom sme." prikývla. "Okej." a zložila.

"Je pri cintoríne. Poďme na cestu." zasa sme sa brodili trávou vysokou takmer po kolená. Vyšli sme na cestu. Oni sa pobrali naspäť k prístrešku, ja som sa pobrala presne opačným smerom. Z diaľky ku mne prichádzala hlasná hudba. O pár sekúnd sa spoza rohu vynorila červená felícia a v nej Erik.

Stála som uprostred cesty. Chcela som zistiť, či začne brzdiť hneď ako ma zbadá, alebo počká na poslednú chvíľu.

Nezačal brzdiť hneď, ale ani na poslednú chvíľu. Začal brzdiť tak, aby som mala dostatok času sa uhnuť na bok cesty.

Fakt neviem, na čo som sa tam postavila. Ani na čo to bolo dobré. Proste som to len chcela urobiť.

Kráčala som cestou za nimi vedľa auta, ktoré teraz znížilo rýchlosť tak, aby šlo vedla mňa.