ℌ𝔞𝔱𝔢, 𝔓𝔯𝔢𝔧𝔲𝔡𝔦𝔠𝔢 𝔞𝔫𝔡 𝔖𝔢𝔠𝔯𝔢𝔱 ℑ𝔫𝔱𝔢𝔫𝔱𝔦𝔬𝔫𝔰 / 𝒟𝑜𝓃𝑒 ✔

3. Kapitola, časť druhá

****

Kľúč v jej ruke oťažel. Bol takmer taký starý ako hrad samotný, ale na jeho lesklom povrchu nebola žiadna stopa po jeho veku. Kľúč mal podivné sfarbenie sivočierneho dymu, ktorý sa zdal krúžiť pod jeho kovovým povrchom a veľkosťou jej pasoval rovno do ruky. Držala si ho pri srdci, keď kráčala smerom ku knižnici.

Bola takmer prázdna ako zvyčajne, jej útočište. Usmiala sa na madam Pinceovú, ktorá na jej úsmev duchom neprítomne odpovedala a zamierila rovno do sekcie s obmedzeným prístupom. Mala svoj vlastný kľúč.

Zámok sa s dôverne známym cvaknutím otvoril a ona vkročila do miestnosti, ktorú tajne nazvala 'Hermioniným nebom'. Zhlboka sa nadýchla a zavoňala tajomstvá, dobrodružstvá, ktoré ležali za každým jedným z týchto majstrovských kúskov. Milovala knihy rovnako veľmi, ako milovala svojich priateľov.

Prešla okolo políc, rukou prechádzala po chrbtoch kníh. Vždy to tak robila, keď bola sama, pretože tie príbehy na ňu volali a takto ich mohla počuť jasnejšie. Mohla posúdiť, či niečo chce byť prečítané, či na ňu nečaká niektorý príbeh. A teraz potrebovala ich pomoc, pomoc svojich milovaných kníh.

Zastavila sa a vytiahla malú, čiernu knižku z police a potom pokračovala ďalej bez toho, že by skontrolovala názov knihy. Tvár mala úplne nehybnú, oči napoly zatvorené a ústa pootvorené. Dôverovala svojim inštinktom v blízkostí kníh, ako Harry dôveroval svojim, keď hral metlobal alebo sa bil v súboji. Uvedomovala si, že všetko bolo o vedomostiach, ona ich len skrátka ešte nemala všetky.

Ďalšia kniha si našla cestu do jej náručia a čoskoro niesla v rukách hromadu kníh - tenké knihy, hrubé knihy, knihy v zamate, knihy bez mena, červené knihy, hnedé knihy, knihy, ktoré príšerne smrdeli. Nikdy nikomu nepovedala, prečo je taká dobrá vo výskume.

Hermiona pristála s knihami na jedinom stole, na ktorom neboli obrovské drevené debny. Bola na tie debny zvedavá a už sa na ne spýtala  Dumbledora. Podľa všetkého sa nejaký starý čarodejník rozhodol poslať všetky svoje knihy na Rokfort v strachu, že o ne a vedomosti v nich príde a dostanú sa k Voldemortovi a jeho smrťožrútom. Debny prišli pred dvoma týždňami, ale madam Pinceová nemala v úmysle otvoriť ich skôr, než mala dosť času, aby ich skontrolovala.

Hermiona sa nemohla dočkať, až položí ruky na nové prírastky, ale nechcela na ne nakuknúť, až kým to nebolo absolútne nevyhnutné. Napriek tomu, že to skutočne chcela celou svojou bytosťou. Kvôli tým zvláštne tajomným debnám s knihami nespávala dobre a dievčatá v jej spálni sa už sťažovali na jej nočné aktivity - pridlho nechávala zapálenú lampu, čítala, listovala stránky, privádzala ich tými zvukmi do šialenstva. Možno by mala jednu z tých debien otvoriť.

Prešla k dverám a všimla si, že madam Pinceová stále sedí za stolom, plne sústredená na nejakú prastarú, zaujímavo vyzerajúcu knihu, ktorú by si možno chcela Hermiona neskôr požičať. Vrátila sa na koniec miestnosti a začala jednu z debien študovať.

Vyzerala ako pašerácka debna, ktorú vídavala vo filmoch. Preskúmala ju podrobnejšie a všimla si, že niekto na jej bok vypálil: Rokfort, riaditeľ. Stále si nebola istá, či by nemala vziať všetky svoje veci a odísť bez toho, aby sa obzrela späť. Nemala žiadne právo otvoriť niektorú z týchto debien.

Mohli by ich ochraňovať mocné kliatby alebo na ňu môžu vyskočiť hady či pavúky alebo nejaké iné fuj potvory. Alebo by sa na takú potvoru mohla zmeniť sama.

Hermiona sa dotkla jedného z klincov, ktorý držal veko zatvorené. Vyskočil nahor, ona nadskočila a ostro sa nadýchla. Stála nehybne, chvíľu načúvala a potom veľmi opatrne vzala ten klinec do ruky a zblízka ho študovala. Vyzeral normálne.