ℌ𝔞𝔱𝔢, 𝔓𝔯𝔢𝔧𝔲𝔡𝔦𝔠𝔢 𝔞𝔫𝔡 𝔖𝔢𝔠𝔯𝔢𝔱 ℑ𝔫𝔱𝔢𝔫𝔱𝔦𝔬𝔫𝔰 / 𝒟𝑜𝓃𝑒 ✔

4. Kapitola, časť tretia

Prebudila sa, ale neotvorila oči.

Niečo bolo zle.

Ležala na tvrdej posteli, ruky mala zviazané nad hlavou hladkými oceľovými putami. Bolo to, ako keby sa nad ňu preplazila nejaká obrovská čierna zlovestná príšera, aby si pospala a prišpendlila ju svojou váhou.

Guča v hrdle, ktorú obvykle nazývala svojím srdcom, spôsobovala, že bolo takmer nemožné dýchať. Nohy mala studené, zápästia ju boleli od kovu, ktorý obkolesoval jej pokožku, a nedokázala vycítiť okolo seba nič dôverne známe.

Všetko jej pripadalo čudné a vlhké, zapáchalo tam po žumpe a korení.

Keď sa jej zmysly prebrali, uši zachytili škrabajúci zvuk, ktorý prichádzal odniekiaľ zľava. Zmrazilo ju až na kosť.

Čo to bolo? Skade to prichádzalo? Bolo to blízko?

Bolo to nejaké zviera?

Jej vydesená myseľ na tieto otázky reagovala obrazmi monštier a osudov horších než smrť.

Kde prepánakráľa bola?

To škriabanie vôbec neprestávalo, ale jej pozornosť sa obrátila na niečo iné; dvaja muži sa potichu rozprávali, obaja zneli hrozivo, a predsa šarmantne. Nebezpečná kombinácia. Priala si, aby ich nikdy nepočula; s tými hlasmi prišiel neprekonateľný strach zo smrti.

"Ten chlapec to zvládne," povedal prvý muž so zdanlivo úctivým hlasom.

Škrabanie zosilnelo a ona len s námahou počula ich rozhovor.

"Uvidíme, všakže...?" odpovedala druhá osoba s nádychom smiechu v hlase, "...uvidíme." Hlas mal krištáľovo jasný, tak ostrý, že si bola istá, že dokáže všetkým preniknúť. Dokonca mysľami...

Chladný pot zalieval Hermionin chrbát.

Ten hlas. Patril niekomu veľmi nebezpečnému, to jej bolo jasné.

Niekomu, kto sa nesmie menovať.

Niekomu, kto by ju neváhal okamžite zabiť.

Musela sa odtiaľto dostať; musela uniknúť. Musela utiecť. OKAMŽITE!

Zacítila výkrik v hrdle; panika prevzala kontrolu nad jej činmi. Bojovala s putami.

Musela sa dostať preč!

Ten škrabajúci zvuk bol teraz jasnejší a po chvíli to bolo to jediné, čo počula. Niečo sa jej na ňom zdalo povedomé; ako keby celý svoj život žila s týmto zvukom... brko, pohybujúce sa po pergamene. Sústredila sa na to, na nič iné.

Upokojilo ju to; dosť na to, aby ťažoba na nej ustúpila... Dosť na to, aby sa zdalo, že jej ruky sú zamotané len v prikrývkach...

Dosť na to, aby sa vrátila tam, kde mala byť.

Otvorila oči.

Miestnosť bola ponurá, osvetľovala ju len jediná sviečka, ktorá stála na stole pri okne.

Za tým stolom sedel Draco Malfoy a niečo písal. Ten škrabajúci zvuk brka... To bol on? Aké neočakávané. Vedel, že má nočnú moru?

Mlčky ho sledovala, snažila sa prísť na to, prečo sa s ním zrazu cítila v bezpečí. Hermiona Grangerová by mala byť znepokojená malým, ale rušivým faktom, že bola stále v jeho izbe, sama s tým istým chlapcom, ktorý ju posledných šesť rokov s vášňou nenávidel.

Ale znepokojená nebola.

"Takže si hore?" Neotočil sa, aby sa na ňu pozrel, len namočil brko do kalamáru a pokračoval v písaní.