ℌ𝔞𝔱𝔢, 𝔓𝔯𝔢𝔧𝔲𝔡𝔦𝔠𝔢 𝔞𝔫𝔡 𝔖𝔢𝔠𝔯𝔢𝔱 ℑ𝔫𝔱𝔢𝔫𝔱𝔦𝔬𝔫𝔰 / 𝒟𝑜𝓃𝑒 ✔

6. Kapitola, časť druhá

Za všetky tie roky, čo Rokfort stál na zahmlených poliach Škótska, ešte nikto neunikol z Modrej izby nezranený. Niektorí prišli o svoje končatiny, niektorí o oči a iní o hlas. Niektorí tam vošli s priateľom a vyšli sami šialení od strachu.

Všetci stratili niečo, čo im bolo veľmi drahé.

Potrebovali sa porozprávať osamote bez toho, aby ich počuli uši v stenách. "Dokážeš sa dostať do Farby magika?"

Draco mlčal príliš dlho a Hermiona si začínala myslieť, že odpadol. Nakoniec tie slová prišli. "Možno... Mohla by si ma skúsiť najskôr zahojiť? Len trošku."

Hermiona pokrútila hlavou, hoci si bola vedomá, že ju nemôže vidieť. "Nemôžem. Prútiky tu nefungujú a vážne neviem, ako by som to dokázala, aj keby fungovali. Nevidím na teba a ani sa nedokážem sústrediť. Strážcovia nás kŕmia strachom zámerne; robí to z nás ľahší cieľ. Musíme sa odtiaľto dostať, niekde, kde môžeme normálne myslieť."

Cítila, ako sa Dracova myseľ prepojila s jej. V tomto začínali byť fakt dobrí. Prečo to všetko muselo tým elixírom skončiť? Bolo by také úžasné preskúmať magický svet za hranicami slov a nástrojov. Prečo to musel byť on?

Pozvala ho do svojho sveta; sveta, ktorý pre nich vytvorila. Bola to pohodlná izba s dvoma kreslami a kozubom. Bola veľmi jednoduchá, ale detailná. Drevená konštrukcia kresiel bola nádherne vyrezávaná a zelená zamatová látka vyzerala, ako keby bola urobená z tisícov lístkov. Otvorený kozub bol vyrobený z prírodného kameňa a horiaci oheň spaľoval veľké polená dreva.

Draco si všimol, že v ich úkryte neboli žiadne okná alebo dvere. Hermiona vážne myslela na všetko. Dokonca tam bol čaj, ktorý čakal na malom stolíku medzi dvoma kreslami. Posadil sa do najbližšieho a čakal, kým ona neurobí to isté.

"Pozeráš sa mu stále do očí?" ostražito sa spýtala Hermiona, keď sa usadila.

"Dokážem sa ovládať vo vonkajšom svete, ak sa ma pýtaš na to." Nalial si čaj a potom sa jej pozrel do očí, pýtal sa, či aj ona nechce. Slabo prikývla a on aj jej naplnil šálku. Bol to jemný čínsky porcelán, tie šálky, na povrchu modré ruže a zelené lístočky. Mal chuť poznamenať, ako to, že vždy myslí na drobnosti za takých príšerných okolností. Bola prekliato úžasná, keď došlo na stresujúce situácie.

Bolo tu dokonca mlieko a med. Ako vedela, že má čaj rád takto? Možno ho aj ona mala takto rada. K jeho pobaveniu si do čaju vážne pridala lyžicu medu a trošku mlieka. Usmial sa a vyslúžil si od nej spýtavý pohľad. Ako by nemohol mať rád dievča, ktoré si dáva med do čaju?

"Čo je?" znela pochybovačne.

"Nič. Hovor. Očividne máš čo povedať."

Podozrievavo ho chvíľu sledovala a potom sa spýtala: "Čo si najviac vo svojom živote ceníš? Čo je to najdôležitejšie, čo máš?"

Draco sa na ňu prekvapene pozrel. Čo to s tým má čo spoločného?

"Ja neviem... čože? Prečo to potrebuješ vedieť?"

"Strážcovia to chcú. Nenechajú nás odísť, až kým im nedáme to, čo si najviac ceníme."

Jeho život bol v absolútnej depresii. Celý začiatok siedmeho ročníka bol jedným veľkým pádom z kopca. A teraz toto. Bolo to, ako keby Osud vážne nechcel, aby bol šťastný.

"Čo si cením? Už nič viac nemám. Môžu si vziať, čo len chcú."

"Draco, takto nemôžeš uvažovať. Nechceš byť profesionálnym hráčom metlobalu? Ako stíhač potrebuješ najviac svoje oči. Alebo ak chceš byť učiteľom, tvoja pamäť je to najdôležitejšie, čo máš." Tvárila sa dosť v rozpakoch, keď dodala: "A je tu vždy možnosť, že ma máš rád."