Je zábavné, ako s vami dokáže život zmietať sem a tam ako s kusom handry.
Draco stál v skupine siedmych ľudí a mal veľmi intenzívny pocit, že sem nepatrí. Vedľa neho stálo dievča, ktoré nemal nejako zvlášť rád a zvyšných šiestich mal rád dokonca ešte menej. Bol si poriadne istý, že ten pocit je vzájomný.
Nebolo mu celkom jasné, prečo tu vôbec je. Ostatní sa snažili prísť na to, čo smrťožrúti chceli a prečo odišli tak náhle bez toho, aby spôsobili nejaké straty.
Aktuálne boli v okrúhlej izbe vo veži. Mala podivnú vôňu, takmer ako keby všetka tá krv, ktorú precedili ostré čepele mečov – teraz neužitočne opreté o stenu - zamorila vzduch strachom a smrťou. Dvanásť klenutých okien vpustilo dnu temnotu zvonka a šestica horiacich pochodní vrhala svetlo a tiene, ktoré tancovali po celom priestore. Jediným nábytkom, ktorý dominoval sparťansky vyzerajúcej izbe, bol okrúhly dubový stôl s trinástimi stoličkami s vysokými, vyrezávanými operadlami. Všetko v miestnosti zastrašovalo, takmer deprimovalo, ale tak tomu malo byť. Bola to miestnosť na štúdium vojnového umenia.
Vyhrajú? Bolo mu to fuk. Práve teraz jediné, na čom mu záležalo, bol jeho škvŕkajúci žalúdok a fakt, že odvčera poriadne nejedol.
Nepočúval ich rozhovor až do okamihu, než niekto nespomenul zajatého smrťožrúta. Predstavil si otca, ako sedí na nepohodlnej stoličke, na neďalekom stole zlomený prútik. Vedel, že by mu nedali vrece na hlavu, ale v tej predstave bol ten muž úplne porazený - silne zarezané povrazy a na hlave to spomínané vrece. Títo svätuškári by ho nikdy nenechali trpieť, až kým by ho nehodili do Azkabanu.
"Pán Malfoy, poznáte ho?" To sa ozval ten bradatý starý blázon, ale Draco nemal potuchy, na čo sa pýta.
"Prepáčte, pane?" Dopekla, zvyk je železná košeľa.
"Toho smrťožrúta, Maximillana Metzgera?"
Stretol niekedy toho muža? Asi na jednom z večierkov, ktoré jeho matka tak milovala organizovať. Metzger, Metzger... nie je to po nemecky mäsiar?
"Raz som sa s ním stretol. Ten chlap sa chová ako idiot po tom, čo vypije priveľa ohnivej whisky." Ten bastard sa pokúsil ohmatávať jeho matku, ako keby bola nejaká pobehlica. Rozčúlilo ho to tak veľmi, že dokázal to prasa odtrhnúť od matky všetkou silou trinásťročného chalana. Nebol vtedy odvážny; nemalo to nič spoločného s odvahou. Len spolu vyzerali tak vyložene nechutne, že jeho myseľ sčervenala zúrivosťou.
Z tej spomienky sa takmer striasol. Ale tou najhoršou časťou boli matkine slová.
"Tvojmu otcovi to nepovieme, drahý. Nepochopil by to." Bolo to štýlom, akým to povedala - ako keby sa sama za seba hanbila.
"Čo nám môžete povedať o ňom alebo o jeho vzťahoch s inými smrťožrútmi?" Bol to takmer zdvorilý rozhovor medzi ním a tým starcom. Čo sa za tých pár dní zmenilo? Naposledy, keď stál zoči-voči riaditeľovi, šiel si vykričať pľúca. Nikdy nezabíjajte posla, hovoria... ale on nebol pripravený dozvedieť sa, že sa jeho matka zbláznila a spálila Malfoy Manor. Nevedel ako zvládnuť túto chladnú pravdu. Ale z nejakého dôvodu ju bolo teraz ľahšie zniesť.
Bolo to kvôli nej?
"Nie veľa. Myslí si, že zbalí každú ženskú. Kecá a chváli sa vecami, ktoré videl - nie urobil, ale videl." Jeho hlas mu pripadal akýsi dutý, ako keby kričal z diaľky. "Pozná všetkých, ale nikto nepozná jeho. Je to pijavica, flákač."
Dumbledore mu venoval strohý úsmev. "Zdá sa, že viete celkom dosť po jednom stretnutí."
Draco pokrčil plecami. "Mám oči otvorené. Slizolinská vlastnosť."
YOU ARE READING
ℌ𝔞𝔱𝔢, 𝔓𝔯𝔢𝔧𝔲𝔡𝔦𝔠𝔢 𝔞𝔫𝔡 𝔖𝔢𝔠𝔯𝔢𝔱 ℑ𝔫𝔱𝔢𝔫𝔱𝔦𝔬𝔫𝔰 / 𝒟𝑜𝓃𝑒 ✔
FanfictionČo môžete získať, keď už ste stratili všetko, čo ste kedy mali? Draco Malfoy to zistí počas svojho posledného ročníka na Rokforte. Tá najčistejšia duša Magika privádza dvoch nepriateľov dohromady, prinúti ich spolupracovať za veľmi mimoriadnych okol...
