ℌ𝔞𝔱𝔢, 𝔓𝔯𝔢𝔧𝔲𝔡𝔦𝔠𝔢 𝔞𝔫𝔡 𝔖𝔢𝔠𝔯𝔢𝔱 ℑ𝔫𝔱𝔢𝔫𝔱𝔦𝔬𝔫𝔰 / 𝒟𝑜𝓃𝑒 ✔

8. Kapitola, časť druhá

Bola to fotografia jej rodiny, tá najdôležitejšia vec, čo mala. Nebol to jej prútik, ani odznak hlavnej prefektky, ani žiadna jej drahocenná kniha. Bola to fotografia jej matky, otca a brata, Christophera. Nikdy ju nikomu neukázala, ale nosila ju všade so sebou. Bola pokrčená a stará. Christopherovi bolo na nej desať a pol. Ešte nedostal svoj list z Rokfortu a len sa priblblo usmieval ako všetky deti jeho veku.

Časť z nej chcela, aby to bola pohyblivá fotografia, aby mohla vidieť svojho brata, aký býval pred mágiou, pred strachom. Nikdy ho nepoznala, keď bol zdravý. Narodila sa dva roky po tom, čo ho vzali do nemocnice. Ale nie do Svätého Munga.

Podala obrázok Amadeovi.

Bol poskladaný, biela strana ukazovala iba jeho vek. Dúfala, že Amadeus nepotrebuje vidieť, čo to je a k jej veľkej úľave si ho len vložil do vrecka.

"Posaď sa," potichu povedal Amadeus a ona bez slova poslúchla.

Zdalo sa, že konflikt, ktorý bol v ňom tak jasne viditeľný v zbrojnici, sa úplne stratil. Choval sa veľmi láskavo a dokonca sa zdalo, že je viac prítomný. Nebol taký priesvitný ako obvykle a Hermiona si všimla, že už ani nemal na sebe žiaden čierny make-up. Takto vyzeral mladšie.

Dumbledore si odkašľal. "Budeme tu, aby sme vás ukotvili, aby sme vás udržali mimo nebezpečenstva." Na chvíľu sa odmlčal, rozmýšľal ako správne vyjadriť svoj strach a potom sa rozhodol, že najlepšie bude len to tak vyhŕknuť a byť tak úprimný ako sa dalo. "Pán Malfoy si prešiel mnohým a je pravdepodobné, že sa nemôže alebo nechce vrátiť. Mohol na vás pripraviť pascu. Toho si buďte vedomá. Taktiež, ak je toto práca Voldemorta, okamžite odtiaľ vypadnite."

Hermiona chvíľu nič nepovedala, potom prikývla. Takmer mohla počuť tú prosbu, ktorú profesor Dumbledore nepovedal nahlas. Ten starý čarodejník nebol ochotný vystaviť ju nebezpečenstvu. Spôsobilo to, že sa cítila ešte menej istá ohľadne svojej misie. Ako mohla uspieť, keď jej ani Dumbledore neveril? Bola odsúdená zlyhať.

"Toto si uviaž okolo pása." Amadeus jej podal koniec hrubého lana, ktoré sa zviditeľnilo len sekundy po tom, čo ho vytiahol zo starej tašky na nočnom stolíku. "Volá sa Via Patienta, Cesta pasivity. Udrží ťa v našej blízkosti."

Trochu šteklilo v jej dlaniach, ale keď si ho okolo seba uviazala, ten pocit zmizol. Premýšľala ako stará Via Patientia bola. Všetko, čo ich Amadeus naučil, sa zatiaľ zdalo byť staršie než čokoľvek, čo sa kedy učili.

Profesor Snape vzal to lano po Amadeovi, uviazal si ho okolo zápästia a potom ho podal profesorovi Dumbledorovi. Nakoniec boli všetci spojení a lano sa znova stalo neviditeľným. Bolo to, ako keby nikdy neexistovalo.

Hermiona sa rýchlo pozrela na Dracove bledé črty a potom obrátila svoje bystré oči na Amadea.

"A čo on? Prečo sa nespojiť s ním?"

"Tu to nemôžeme urobiť," odpovedal. "To je tvoja úloha. Keď ho nájdeš, zviaž ho s nami a my vás vytiahneme. Je v kóme. To znamená, že budeš musieť ísť hlbšie do jeho mysle. Je takmer nemožné bez tohto nájsť cestu von." Potiahol ruku dozadu a ona cítila, ako sa lano okolo jej pása naplo.

"Nájdite ho," povedal profesor Dumbledore, znel sebaisto. Hermiona cítila o trochu menšiu beznádej. Možno mala šancu.

Chytila Dracovu chladnú ruku do svojej vlastnej a ostro sa nadýchla - už teraz bol ako mŕtvola. Stisla mu ruku a potom ju šúchala medzi dlaňami, snažila sa rozprúdiť krv. Zatvorila oči, stále ho držala za ruku, myslela na neho, dovolila Farbe magika, aby ju viedla.

Vpustila ju dnu a ona s výkrikom vpadla do temnoty.

"Vypi to. Ak kvapku preleješ, okamžite zomrieš."