ℌ𝔞𝔱𝔢, 𝔓𝔯𝔢𝔧𝔲𝔡𝔦𝔠𝔢 𝔞𝔫𝔡 𝔖𝔢𝔠𝔯𝔢𝔱 ℑ𝔫𝔱𝔢𝔫𝔱𝔦𝔬𝔫𝔰 / 𝒟𝑜𝓃𝑒 ✔

8. Kapitola, časť štvrtá

Hermiona sa uvoľnila, sťažka dýchala. Skutočne to dokázala. Sila, ktorú cítila vo svojom vnútri, bola nesmierna. Pripadala si veselá, víťazná. Pripadala si silná.

Draco si odkašľal. "Hermiona?"

Otočila sa, aby sa na neho pozrela, víťazoslávny úsmev stále v jej tvári.

"Si hore." Úsmev sa zmenil na úprimný výraz úľavy. "Oh, drahý Merlin, si späť." Naklonila sa nad neho, pokúsila sa ho vziať do náručia, ale odtlačil ju.

"Čo tu dopekla robíš?" Draco sa na ňu pozeral, ako keby úplne zošalela.

Takže takto to bolo? Vôbec nič sa nezmenilo? Mala pocit, ako keby nejaká chladná ruka zovrela jej srdce a vymačkala ho do sucha. "Mrzí ma to, nerozmýšľala som." Odmlčala sa na chvíľu, v zúfalstve sa spamätávala. "Som tu, aby som ťa vzala späť. Bol si už takmer dva dni v kóme."

Draco sa na ňu prekvapene pozrel. "Dva dni? Čo sa stalo?"

"Nespomínaš si?"

"Pýtal by som sa ťa, kebyže áno?" Znel väčšmi ako svoje staré ja, to, ktoré poznala pred ich spoločnými dobrodružstvami. Prečo? Chcela svojho sarkastického a nechápajúceho Draca späť. Tento chlapec bol podobnejší tomu, aký by mal byť podľa svojej povesti nepriateľa muklov. Pripadala si stratená.

Postavila sa a odvrátila sa od neho. Takto to bolo ľahšie. "Potom by sme mali ísť. Snape, Amadeus a Dumbledore všetko vysvetlia, keď sa vrátime."

Draco nedokázal sám stáť, takže mu musela podať ruku. Po celý čas sa Hermiona vyhýbala jeho pohľadu, pozerala do diaľky a snažila sa potlačiť slzy. Takmer zomrela kvôli ničomu?

"Ako sa dostaneme von?" spýtal sa Draco, ktorý sa opieral o jej plece. Bolo očividné, že neznášal byť závislý na Hermione, ale nič nepovedal. Dokonca ani on nebol dosť hlúpy, aby urazil osobu, ktorá bola jeho jediným spojením s vonkajším svetom.

"Objím ma," povedala, chcela byť trošku zlomyseľná. Túto hru mohli hrať dvaja.

Zazrel na ňu. "To nemyslíš vážne."

Začala kráčať preč, zanechala ho potácať sa na trasľavých nohách. "Keď prídeš k rozumu, som tu. Som príliš unavená, aby som s tebou hrala hry." Posadila sa na najbližší balvan. Nohy ju zabíjali a vážne potrebovala na kolená liečivé kúzlo.

Sprostý Draco. Sprostí chalani. Nikdy sa nemala do nikoho zamilovať. Chalani sú zlo.

Mohla počuť, ako sa potkýňa jej smerom, ale neotočila sa. Nech si spadne, nech si trpí. Sprostý, debilný syn čarodejníka. Mala chuť toho fretčiaka zaškrtiť.

"Hermiona. Mrzí ma to. Poďme."  Opieral sa o palicu a vystieral k nej pravú ruku. "Prosím."

Pripadalo to ako celá večnosť, keď sledovala tú ruku, ako keby jej mala ublížiť nejakým krutým spôsobom. Chcela, aby to pripadalo ako celá večnosť.

"Dobre," nakoniec povedala, znela príliš veselo dokonca svojím vlastným ušiam a postavila sa pred neho. "Objím  ma."

Ten trápny výraz v jeho tvári bol dostatočnou odmenou za všetko to utrpenie, ktoré musela kvôli nemu zniesť. Stavila by sa, že nikdy predtým nikoho neobjímal. Vždy bol tým, koho objímali a dokonca to bolo vzácne. Vedela to. Bola jedným z mála ľudí, ktorý ho objali.

Pomaly presunul ruky za jej chrbát a pritiahol si ju bližšie. Držal ju v náručí, hlava opretá o jej.

"Čo teraz?" Znel netrpezlivo.