ℌ𝔞𝔱𝔢, 𝔓𝔯𝔢𝔧𝔲𝔡𝔦𝔠𝔢 𝔞𝔫𝔡 𝔖𝔢𝔠𝔯𝔢𝔱 ℑ𝔫𝔱𝔢𝔫𝔱𝔦𝔬𝔫𝔰 / 𝒟𝑜𝓃𝑒 ✔

11. Kapitola, časť prvá - Dracova najhoršia spomienka

Hneď po stretnutí s profesormi Hermiona kráčala smerom k nemocničnému krídlu. Bolo jej jasné, že ju madam Pomfreyová nepustí dnu, hlavne pre to, že istý človek, ktorého chcela vidieť, je úplne v poriadku. Harry povedal, že Draco veľmi dobre spolupracoval, keď madam Pomfreyová vytvárala okolo neho ochranné kúzlo. Dúfala, že nie je zúfalý. Udalosti toho večera stále prenasledovali aj ju a ona nebola tou, čo mala poškodenú myseľ.

Zastavila pred dvojkrídlovými dverami školskej ošetrovne a čakala. Mala by zaklopať? Alebo len bez oznámenia vojsť dnu? Bude hore? Bude sa s ňou rozprávať?

Začervenala sa. Čo mu mohla povedať? Stále cítila prsty na svojej pokožke, ako cestujú nadol, ako sa jej s takou starostlivosťou dotýkajú. Nikdy predtým sa jej nikto takto nedotýkal. Mala by sa cítiť trápne, že dovolila, aby sa k nej Malfoy dostal takto blízko? Necítila sa. Nemohla sa cítiť. Draco bol iný. Niečo sa menilo a ona chcela vedieť, ako to skončí - bez ohľadu aká zranená bude, keď bude všetkému koniec.

Zaklopala. Po dlhých dvoch minútach čakania chcela zaklopať znova, keď sa dvere rozleteli.

Madam Pomfreyová sa na ňu pozrela unavenými očami a potom prikývla. "Smiete vojsť dnu, ale dovolím vám zostať len pätnásť minút."

Viedla Hermionu cez širokú, dlhú miestnosť. Všetky postele boli prázdne, pripomenuli Hermione útok, ktorý sa stal len pred pár dňami. Tie postele mohli byť plné zomierajúcich ľudí. Prečo smrťožrúti nikoho nezabili? Stále to bola záhada. Ani sa nepokúsili. Zničili takmer celú knižnicu, keď hľadali Knihu snov, ale všetko ostatné zostalo nedotknuté.

Stále si pamätala Luciusove oči naplnené vraždou a čistou nenávisťou. Neboli rovnaké ako Dracove. Nedokázala si vôbec predstaviť, že by Lucius mal niektoré z tých nežnejších výrazov, ktoré jej Draco prejavil. Nebol to človek, bol to diabol.

Draco ležal na posteli so zatvorenými očami. Mal na sebe čierne pyžamo a podľa Hermioninho názoru v ňom vyzeral úžasne. Nič neprezrádzalo skutočnosť, že bol pod ochranným kúzlom.

"Stále je hore," riekla madam Pomfreyová s úsmevom a ako keby v reakcii na jej slová, Draco otvoril oči. Ležal na chrbte na prikrývkach, samoľúby výraz v tvári. Založil si ruky za hlavou, drzo na ne zízal.

Úsmev sestričky sa ešte rozšíril, keď sa pohla k svojej pracovni. Otočila sa, aby sa na nich pozrela a láskavo oznámila: "Nechám vás dvoch na pokoji, ale očakávam, že sa budete správať slušne. Vrátim sa o dvadsať minút."

Tie slová Hermiona zaregistrovala až po tom, čo madam Pomfreyová zmizla vo svojej kancelárii. Poskytla im ďalších päť minút navyše. Občas bolo požehnanie byť tou Hermionou Grangerovou. Posadila sa na ľavú stranu jeho postele, znova sa začervenala. "Ako sa máš?" spýtala sa trasľavým hlasom.

S rukami za hlavou sa mu vyhrnul vrchný diel pyžama, odhaľoval spodnú časť jeho brucha a Hermiona naň nedokázala prestať zízať. Toto robil zámerne; bolo to jediné logické vysvetlenie. Bol od prírody otravný a toto bol jeho spôsob, ako ju mučiť.

"Oči mám tu hore," zasmial sa.

Rumenec na jej lícach zosilnel na tmavší odtieň červenej a práve chcela vstať a odísť, keď ju jeho priškrtené slová zastavili.

"Nechoď prosím."

Otočila sa, aby sa na neho pozrela a uvedomila si, že z jeho očí zmizla všetka tá povýšenosť. Bol znepokojený a zrazu vyzeral oveľa mladšie. Bol to zraniteľný výraz a tak dajako bola nesmierne vďačná, že pred ňou stále dokázal byť takýto.

Jeho pravá ruka sa načiahla po jej, ale štít ho zastavil.

"Je mi to ľúto."

Bolo to piaty krát, čo sa jej kedy ospravedlnil? A za čo? Za to, ako sa správal teraz alebo za tie veci, čo urobil, keď boli v jeho mysli? Možno za oboje.