ℌ𝔞𝔱𝔢, 𝔓𝔯𝔢𝔧𝔲𝔡𝔦𝔠𝔢 𝔞𝔫𝔡 𝔖𝔢𝔠𝔯𝔢𝔱 ℑ𝔫𝔱𝔢𝔫𝔱𝔦𝔬𝔫𝔰 / 𝒟𝑜𝓃𝑒 ✔

12. Kapitola, časť prvá - Svetlo v temnote

Draco Malfoy mal desať rokov, keď si prvý raz uvedomil, že na svete existujú skutočné príšery. Samozrejme, že už predtým videl trolov a duchov a desil sa banší, ktoré žili v podkroví Malfoy manoru. Videl všetky tieto čudné veci odvtedy, čo bol dosť starý na to, aby sústredil svoj pohľad na niečo iné ako matkine zlaté pramene. Ale žiadne z nich neboli monštrami.

Bol to obraz Toma Riddla, mladého chlapca v metlobalovej uniforme, ktorý ho prinútil uvedomiť si, čo skutočné zlo je - vďaka tomu, ako sa usmieval. Oči mu vraveli, že ich nikdy nenavštívilo svetlo, že mu nikdy nikto nešepkal do uší pekné veci, veci, kvôli ktorým stálo za to umrieť. Ten chlapec dýchal temnotou, ten láskavý úsmev a tie pokojné oči drásali, pitvali, mučili, menili veci - ľudí - na bezcenné objekty skúmania.

Chcel vtedy kričať, utiecť, urobiť niečo, vďaka čomu by tie oči zmizli, ale jeho otec si ten obraz cenil, mal ho ukrytý v podzemí manoru. Duch svetla vždy ten obraz pohládzal, spôsoboval, že vyzeral ešte smrteľnejšie než čokoľvek iné, čo kedy videl.

Ale stretnúť toho muža - toho netvora - tvárou tvár bolo oveľa horšie. Tie oči ho stále prenasledovali, zvedavé a deštruktívne. Jeden chybný pohyb a nikto už potom nespozná jeho tvár. Voldemortova prítomnosť bola drviaca, príliš intenzívna, aby ju väčšina ľudí dokázala zniesť. Draco sa na neho dokázal pozrieť, ale rozprávať bola úplne iná záležitosť. Občas sa mu podarilo zopakovať nacvičené vety, inokedy len predstieral, že ho to nezaujíma alebo je neviditeľný.

Teraz, keď sa díval na Harryho - ktorý jedného dňa bude musieť zabiť niekoho tak mocného - konečne si musel priznať, že toho chlapca celé tie roky podceňoval. Harry sedel vedľa neho, jeho oči sledovali všetkých tých ľudí vo vojnovej miestnosti. Odhodlane načúval, bubnoval ukazovákom na popraskanom povrchu stola, v jeho napätých svaloch stále zotrvávali zvyšky hnevu. Draco rozmýšľal, či možno Harry nie je ešte menej trpezlivejší než je on. Chladne sa usmial. Samozrejme.

Hermiona ho štuchla do pleca, myslela si, že by mal pozornejšie počúvať, keď sa rozprávajú o jeho veľmi šialenej budúcnosti.

"Pán Malfoy," oslovil ho zrazu Dumbledore, "poznáte temné kúzlo, ktoré sa volá Pario Animus?"

Pokrútil hlavou, bol si vedomý, že sa na neho všetci dívajú. Bolo čudné, že sa už sa medzi nimi necítil tak nepriateľsky. Zmenil sa tak veľmi, že mu skutočne dôverovali? Podľa jeho názoru boli bláznami. Ako mu mohli dať ďalšiu šancu?

Dumbledore sa otočil, aby sa pozrel na zvyšné deti sediace okolo stola, ako keby si myslel "A čo vy?", ale potom si uvedomil, že tie by nič o temnej mágii nevedeli - možno okrem toho ako sa brániť. "Takže ho musíme vysvetliť. Máš tú česť," povedal profesorovi Snapovi, ktorý vyzeral, ako keby práve prehltol citrón.

Snape si odkašľal. Z jeho výrazu pochopili, že sa s nimi skutočne nechce deliť o svoje vedomosti. Ak boli takí hlúpi, že to ešte nevedeli, prečo strácať čas vysvetľovaním? To bolo jeho motto. "Pario Animus znamená Vytvoriť myseľ," nakoniec začal. "Doslova vytvorí myseľ vo vnútri mysle, poskytne vrhačovi kontrolu nad zmyslami druhého človeka. Tiež vylepší schopnosti vrhača kúzla, dáva mu šiesty zmysel skrz myseľ iného človeka. Môže vidieť, cítiť a vychutnať všetko, čo osoba pod vplyvom toho kúzla. Tiež mu šiesty zmysel poskytuje schopnosť čítať ľudí oveľa lepšie než s legilimenciou. Neexistuje možnosť pred šiestym zmyslom uniknúť." Odmlčal sa, aby to zdôraznil. "Uvidí vás."

"Myslíte, že je to toto kúzlo?" spýtala sa Hermiona. "Ako si môžete byť istý?"

Profesor Snape na ňu zazrel, ako keby bola drzým faganom. "Voldemort ho už nejaký čas študuje. Chcel ho otestovať, chcel zistiť, ako funguje. Kto by bol lepší testovací subjekt než Draco?"