ℌ𝔞𝔱𝔢, 𝔓𝔯𝔢𝔧𝔲𝔡𝔦𝔠𝔢 𝔞𝔫𝔡 𝔖𝔢𝔠𝔯𝔢𝔱 ℑ𝔫𝔱𝔢𝔫𝔱𝔦𝔬𝔫𝔰 / 𝒟𝑜𝓃𝑒 ✔

13. Kapitola, časť prvá - Stávať sa hrdinom

Hermiona zazerala na Draca všetkým oprávneným podráždením dievčaťa, ktorému sa veľmi ublížilo. Ako sa opovažuje zosmiešňovať ju? Bol to len jeden úžasný imbecil, ktorý večne vravel a robil nesprávne veci v nesprávnom čase. Zahryzla si do spodnej pery, snažila sa vymyslieť niečo ako mu to vrátiť.

Draco sa spola usmieval, spola uškŕňal, keď mu došlo, že asi musel znova zatlačiť nesprávny gombík. Vyzerala nazúrene. Ako večne dokázala vyzerať tak prekliato príťažlivo, keď ho neznášala?

"Hermiona, nemyslel som to tak. Ty len rada moje slová vysvetľuješ podivným spôsobom."

Skutočne dupla nohou, pohla sa, aby sa postavila len pár centimetrov pred neho. "Ako inak by som si mohla vysvetliť 'Nie si pre mňa dosť pekná?' Há? Ako?"

Draco sa zatváril šokovane. "To som nepovedal," riekol neiste. Alebo povedal? Bolo náročné udržať si prehľad o tom, čo všetko povedal počas ich zúrivej konverzácie v malej komore so zásobami, ktorá bola spojená s vojnovou miestnosťou. Hermiona sa s ním chcela porozprávať pred tým, než aktivujú to kúzlo, než sa vydajú do akcie voči Voldemortovi a jeho smrťožrútom. Hermiona pociťovala hlbokú túžbu porozprávať sa s ním a on nechápal polovicu vecí, ktoré mu povedala. Čo chcela? Bol si poriadne istý, že jeho mozog všetko zablokoval len z čistého pudu sebazáchovy.

"Povedal." Vzdychla si a po krátkej pauze pokračovala. "Nežiadam ťa, aby si sa so mnou oženil. Žiadam ťa, aby si mi sľúbil, že sa vrátiš, že im nedovolíš, aby ti narušili myseľ. Záleží ti na tom? Staráš sa vôbec? Znamená to pre teba niečo?"

To dievča sa zbláznilo. Nechystal sa niečo priznať, teraz, pri všetkých tých ušiach a očiach vo vedľajšej miestnosti, s ňou tak blízko pri ňom, s očami žiariacimi s... krucinál. Odtlačil ju, otočil sa jej chrbtom. Toto bolo také hlúpe. Ona bola taká hlúpa. On bol kráľom hlúpych ľudí. Dlane sa mu potili. Pokúsil sa ich utrieť o látku habitu, ale bolo to zbytočné. Bol z nej nervózny.

"Ja... ťa mám rád, dobre?" priznal nakoniec. "Inak by som tu nebol." Hovoril veľmi potichu, prial si, aby bola príliš hluchá, aby ho počula.

Hermiona sa znova postavila oproti nemu - to hlúpe dievčisko - a ďobla ho do hrude.

"Potom preži, ty idiot. Vráť sa ku mne." V očiach mala slzy, skutočné slzy, ktoré hrozili, že stečú po jej lícach. Vyzerala úžasne, vo vlasoch mala stále vôňu jazera a jej oči boli také intenzívne ako búrka vonku.

"Vráť sa ku mne," zašepkala, keď ho objala všetkou celou silou, keď spôsobila, že prestal dýchať.

Toto bolo ono. Toto bolo to, čo sa mu snažila povedať. Tomuto rozumel. Pomaly ju pohladil po vlasoch a povedal: "Všetko bude v poriadku. Vedia, čo robia. Počula si ich. Už vedia ako zlomiť spojenie medzi mnou a Voldemortom a Amadeus má skutočne dosť moci na to, aby zabezpečil moju myseľ. Budeme v bezpečí. Ja budem v bezpečí. Sľubujem."

"Bude to stáť za to?" spýtal sa slabý hlások voči jeho hrudi.

Usmial sa, cítil tlkot jej srdca, načúval jej tichému dýchaniu. "Je to chlapčenská záležitosť, Hermiona. Chceme byť hrdinami."

Trochu sa posunula, zanechala tým medzi nimi dosť priestoru, aby sa mu mohla pozrieť do očí.

"Ty chceš byť hrdinom?" V jej hlase bola veselosť. Doteraz si neuvedomila, aké je pre neho dôležité, že sa mu ona zo všetkých ľudí nebude smiať - po celý čas.

"Nie, chcem byť lúzer celý svoj život. Chcem sa stať starým zatrpknutým mužom so zlomeným prútikom v zadnom vrecku a niekoľkými spomienkami, za ktoré sa hanbím." Pritiahol si ju bližšie, oprel si bradu o vrch jej hlavy.