ℌ𝔞𝔱𝔢, 𝔓𝔯𝔢𝔧𝔲𝔡𝔦𝔠𝔢 𝔞𝔫𝔡 𝔖𝔢𝔠𝔯𝔢𝔱 ℑ𝔫𝔱𝔢𝔫𝔱𝔦𝔬𝔫𝔰 / 𝒟𝑜𝓃𝑒 ✔

15. Kapitola, časť prvá - Syn Hada

Tú noc Draco strážil Hermionine sny.

Požiadal Harryho s Ronom, aby odišli, takmer ich prosil, aby pochopili, ako sa cíti. Bol zdvorilý a našťastie poslúchli. Ron bol emočne vyčerpaný po tom, čo videl Hermionu a jediné, čo chcel, bolo spať. Harry bol tiež poriadne vyčerpaný. Boli uťahaní, každý jeden z nich. Nedokázali si predstaviť, čím prechádzala Hermiona.

Draco potiahol nabok závesy, ktoré zakrývali posteľ, bolo mu jedno, že ju zobudí. Bolo sakra načase, aby sa ho prestala báť. On nebol tým, kto jej ublížil. Už nejaký čas dokázala počúvať jeho skutočný hlas. S tvárou by to nemalo byť inak.

"Ty, drahé dievčatko, nám dávaš poriadne zabrať," potichu povedal, sledoval jej pokojnú tvár. Zaspala hneď po tom, čo Ron, Harry a dospelí odišli.

Časť z neho chcela tiež odísť, chcela ísť spať, chcela na všetko zabudnúť a milión rokov odpočívať. Prešiel si už toľkým. Ani sám nedokázal uveriť, že ešte stojí na dvoch nohách, a má takmer všetky časti jeho mysle spojené.

Skutočne začínal byť silnejší.

"Chýbaš mi." Draco si uvedomoval, že je rozcítený, ale nemohol si pomôcť. Vidieť otca bolo príšerné, ale vidieť ho zachrániť Hermionu bolo ako z iného sveta. Nikto so zdravým rozumom by nemohol uveriť, že je Lucius Malfoy dobrý, ale Draco bol v pokušení. Chcel to. Chcel svojho otca späť. A potreboval v tejto veci Hermioninu radu, jej podivnú schopnosť upokojiť ho, jej silu, jej odvahu, každú stránku jej bytosti.

Bolo ľahké rozprávať sa s ňou, keď nepočúvala.

"Tak dajako dúfam, že si spomenieš na všetko, čo som pre teba urobil. Chcem, aby si vedela, že som tu býval." Odmlčal sa, nežne ju pohladil po zápästí. "Viem, že nie je dobré či správne niečo také chcieť. Mal by som to robiť z dobroty svojho srdca, ale... nie som si istý, či vo mne niečo také je."

Zmenil strany, pracoval proti Temnému pánovi, rozhodol sa nasledovať Harryho vedenie. Čo ešte zostávalo? Mal sa stať niečím čistým? To nemohol. Nebol tým štýlom stavaný. A dajako si pripadal neprimerane, ako keby hral úlohu, ktorá mu skutočne nesedela.

Pritiahol si stoličku bližšie k jej posteli, oprel si čelo o mäkký matrac, nechal ruky ovisnuté, takmer sa hánkami dotýkal zeme.

"Vieš, som unavený. Nič z tohto nechcem. Chcem poriadne mŕtveho Temného pána, chcem manor, ktorý nie je vypálený do základov, a chcem matku, ktorá si skutočne spomína na to, kto som. Rád by som mal otca, ktorý neplánuje moju predčasnú smrť zakaždým, keď sa k nemu otočím chrbtom. Je to možné?" Vzdychol si, trochu sa pohol, oprel si líce o ruku. "Nenávidím tento život."

Miloval jej vôňu. Bola taká jemná a chlácholivá, a on jej už viac nedokázal odolať. Váhavo sa vyštveral na posteľ vedľa nej, privinul sa k nej. Chýbali mu dotyky, chýbalo mu byť objímaný, chýbalo mu cítiť sa bezpečne, chýbal mu on sám za šťastnejších čias. Všetko bolo predtým také jasné. Schoval tvár v jej vlasoch, potichu sa nadýchol.

"Už to viac nezvládnem, nie bez teba," zamrmlal. "Nemáš na výber. Musíš sa uzdraviť. Musíš byť silnejšia. Prosím."

Chvíľu ležal nehybne, bol si istý, že nezaspí, nie kým sa Mary nevráti a nenájde ho takto alebo kým sa Hermiona neprebudí a nerozpadne sa na milión maličkých kúskov kvôli všetkému strachu, ktorý k nemu cítila. Vážne, zaspať neprichádzalo do úvahy.

Po prvý raz za celé mesiace sa mu vôbec nič nesnívalo.

"Draco, zobuď sa. Draco, necítim si ruku. Prebuď sa."