„ Nejdeš na zmrzlinu? Potom sa môžme prejsť do parku ... Ako minule.“ doľahol ku mne zozadu jeho hlas, no ja som ho nedokázala počúvať.
Už som to vzdala, nezáleží mi na ňom.
'Snažím sa oklamať samu seba.' vravela som si v duchu.
Neisto som si vzdychla a povedala niečo, čo som už dlho držala v sebe.
„ Čo ťa Ema poslala do riti? Ako minule?“ tón môjho hlasu už nemohol byť viac ironický.
Nepotrebovala som sa k nemu otočiť, aby som si vedela predstaviť jeho prekvapenú tvár. Naďalej som si upratovala veci z lavice a tvárila sa, akoby sa nič nestalo. No vnútri som bola až veľmi nervózna a netrpezlivo som čakala, čo mi odpovie. Bolo mi jasné, že som vyznela ako nejaká žiarlivá milenka, ktorá toho svojho nespustí z očí. Ale v tej chvíli mi to bolo jedno. Aj tak preňho nič neznamenám a som mu dobrá, iba keď nemá po ruke niekoho iného. Teda, keď nemá po ruke Emu.
Dlho bolo ticho. Bolo počuť iba šušťanie zošitov, ktoré som príliš pomaly vkladala do tašky, len aby som nemusela zdvihnúť hlavu a pozrieť sa mu do očí. Lebo prvé, čo si na ľuďoch všímam, sú práve oči. Veď sú oknom do duše.
A zakaždým, keď sa pozriem do tých jeho, hrozí mi, že sa v nich utopím.
YOU ARE READING
Levanduľa
RandomZaľúbená. Doňho. Ale on má oči pre inú. Tie oči, do ktorých by ona vedela hľadieť neustále. Snažiť sa? Nechať to tak? Dokázať, že má na to, byť uňho na prvom mieste?
