Ženská mafia

🔪7

Nedostala som z neho skoro nič, no Elliot pár vecí zistil. Tí ľudia čo ho poslali si ma vybrali, a chceli ma zabiť. Hovoria si "sydneyský mafiáni" - aké odvážné. Nezabili ešte nikoho, skoro nič sa im ešte nepodarilo a polícia ich už pár krát prichytila.

Vyvolávali tomu chlapovi a tak sme zistili ich presnú polohu a väčšinu údajov o nich. Tento už nebude potrebný a videl toho veľmi veľa. Ostáva mi iba jediné. Zabijem ho, no dám mu vyžrať to čo chcel urobiť.

Posadili sme ho na stred izby a stôl sme odsunuli. Položila som si na neho nejaké zbrane a začala som pracovať. Zara bola pri mne, pretože si to nemohla nechať újsť. Chceli by sme ho rozplakať.

Sedel na stoličke a ruky aj nohy mal pevne zviazané. Nepohol by sa ani keby neviem ako veľmi chcel. Sadla som si na neho obkročne a začala som mu šepkať do ucha.

"Nikdy nebudeš taký dobrý ako sme my. Nepodarilo sa ti v živote NIČ. A už sa ti nikdy nič nepodarí. Budeš pykať za to čo si urobil, pretože do môjho domu, do môjho súkromia sa nikto vkrádať nebude."

Odtiahla som sa a nožom ktorý som mala v topánke som mu porezala ucho. Od bolesti zaťal zuby a zadržal v tele výkrik. Postavila som sa z neho a zasmiala som sa.

"Zlato, ale toto je ešte len začiatok, vydrž to ešte aspoň chvíľku."

Zasmiala som sa a odložila som nôž na stôl. Bol od krvi, ale nie tak veľmi. Je mi ľúto ľudí čo budú túto izbu upratovať.

Cez plece som sa na neho pozrela. Z ucha mu tiekla krv a on si ho prikladal k ramenu, aby nemal krv všade a aby to krvácanie trochu spomalil. Zhlboka som sa nadýchla, otočila som sa k nemu a oprela som sa rukami o stôl.

"Vieš rozmýšľala som čo dokážem urobiť a teba by to bolelo." uškrnula som sa a videla som kúsok strachu v jeho očiach

"A prišla som na to, že by som ti mohla zlomiť ruku. Je to veľmi jednoduché a bezbolestné. Teda, bezbolestné pre mňa. U teba to je trocha iné. Najprv ťa musím rozviazať, ale teraz neviem chceš pravú alebo ľavú?"

Samozrejme že neodpovedal tak som sa rozhodla ja. Odviazala som mu ľavú ruku a pocítila som tlak z jeho strany. Bojí sa ako malé dieťa.

"Lámal si už niekomu ruku?"

"Nie ale môžem to skúsiť na tebe."

Zasmial sa veľmi hnusným smiechom a mne z neho prišlo zle.

"Teraz by úplne stačilo keby som silno zatlačila na tvoj lakeť, rameno a trocha vytočila dlaň. Chceš to vidieť? Lebo ja áno."

Dopovedala som nadšene a izbou sa ozvalo prasknutie kosti. Prasknutie nasledoval výkrik. Nie, to nie je správny výraz. On nevykríkol. On priam zreval od bolesti. Ľavú ruku mal zvesenú vedľa tela a pravú zviazanú za chrbtom. Túto už mu tam nedávam. Veď už je nepoužiteľná. Snažil sa ju nadvyhnúť a položiť si ju na nohy, no nešlo mu to.

"Vieš, keby si vošiel do toho domu, možno by si sa tomuto vyhol. Dostal by si guľku do hlavy hneď. Bola by to rýchla smrť. Lenže ty...ty si nešikovný a tak budeš trpieť. Ale z toho sa neobviňuj. Z toho môžeš obviňiť toho kto ťa poslal. Nemal to robiť."

"Skap ty suka!"

Zakričal na mňa a za to si vyslúžil kopanec do brucha, alebo teda skôr do rebier. Myslím že som mu 2 zlomila. Tentoraz na pravej strane nech sa tie strany trochu prestriedajú.

"Máš tetovanie Klark?"

"Čo ťa do toho?"

"Nemáš. A chcel by si?"

"Chcel by som si vytetovať tvoj debilný ksicht na svoju riť."

"Takže chceš. Na stehno? Myslím že stehlo je dobré."

Postavila som sa k stolu a vzala som si nožnice a rozstrihla som mu nohavice na jeho ľavom stehne.

Vrátila som sa k stolu. Odložila som nožnice do ruky som chytila už krvavý nôž. Nožom som mu vyrezala jeho meno. Pravou rukou zvieral stoličku a zuby tlačil k sebe.

"Taak a teraz už svoje meno nezabudneš. A nikdy nezabudneš už ani na mňa. A aby si si ma pamätal ešte lepšie, mám tu ešte jednu vec pre teba."

Postavila som sa k stolu a otočila som sa mu chrbtom. Vzala som si do ruky moju Berettu APX - obľúbenú zbraň a otočila som sa k nemu.

Videla som ako prehltol a pousmiala som sa nad tým.

"Teraz to bude rýchle a bezbolestné. Teda ak sa trafím. A to neviem či sa mi podarí, pretože sa mi zle pozerá na tvoj škaredý ksicht takže ostáva ti iba jediné. Modli sa."

Usmiala som sa, nabila som a vystrelila som na neho. Zasiahla som ho do brucha. Ospravedlnila som sa mu a vystrelila som druhý krát. Do nohy. Teraz už vykríkol, chápem ho. Nemá rád zbrane.

"To auto bolo toho kto ťa poslal?"

Mlčal. Zara, ktorá túto šou pozorovala od dverí prešla k nemu, strelila facku a porezala ho na líci.

"Hovorí sa, že kto mlčí, ten svedčí. Vieš keď bolo jeho a ty budeš mŕtvy, rada by som mu ho vrátila."

"Zabije ťa..."

"Toho sa ty neboj. A rozlúč sa so svetom. Posledné prianie?"

"Skap ty suka."

"Skape tu niekto iný."

Povedala som mu, naposledy som sa na neho sladko usmiala a tri krát som vystrelila. Raz do hlavy a dva krát do srdca.

Odložila som zbraň a so Zarou sme odišli.

"Dajte ho do vreca, vráťte ho do jeho auta a odvezte ho na miesto ich "mafie". Potom odíďte. Nechajte ho tam."