𝙮𝙤𝙪 𝙖𝙧𝙚 𝙗𝙚𝙖𝙪𝙩𝙞𝙛𝙪𝙡

puppy face

Yoongi

Ako každý deň som sa prechádzal nočnými ulicami mesta. Rozmýšľam o svojich pocitoch a tak. Je tu ticho a tma. Zvyčajne som tu sám. Až na pár opilcov. Nikdy som nechápal alkoholu. Ničí to život. No dnešok bol iný. Na lavičke som uvidel chlapca. Drobného chlapca s ružovými vlasmi. Vyzeral ako cukrová vata. Alebo ako šteniatko. Šteniatko, áno to je správne. Pomalým krokom som sa vidal k nemu. Až zblízka som si všimol uplakanej tváričky. Plakal. A nedávno. Má totiž zaschnuté slzy na bacuľatých líčkach.

"Ahoj." pozdravil som neznámeho chlapca. "A-ahoj. Poznáme sa?" prezrel som si ho od hlavu až po päty. "Nemyslím si." on hmkol. Sadol som si k nemu. Neviem čím mám začať konverzáciu. Prečo je tu? Alebo prečo plakal? Alebo skôr osobné otázky? Neviem. "Ako sa voláš?" tak asi začal on.

"Min Yoongi. A ty drobec?" usmial som sa na neho a on mi úsmev opätoval. Má krásny úsmev. Naozaj nádherný. Dokázal by som ho prirovnať k anjelovi. "Moje meno nie je podstatné." zvraštil som obočie. "Prečo nie?"

"Nepáči sa mi. Je divné." odvrátil zrak inam. "Určite je krásne. Krásny chlapec musí mať krásne meno no nie?" pozrel sa mi priamo do očí. Chvíľu sme na seba pozerali až nakoniec to ticho prelomil on. "Áno. Na teba to sedí."

Usmial sa. Ten úsmev. Je tak jemný a tak krásny. Núti ma sa usmiať len vďaka jeho úsmevu. Je to až neuveriteľné." Zlaté. Ale aj tak chcem tvoje meno drobec." zasmial sa. "Nepoviem." uchechtol sa. Zasmial som sa tiež. "Fajn tak aspoň koľko máš rokov."

"Nepoviem. Ale jednu vec ti dám to je moje číslo." nastavil ruku. Začal som vyberať mobil no on ma zastavil a zobral mi moju ruku do tej svojej. "Čo-" začal mi na ňu písať číslo. Ach tak.

"Ďakujem." bez jediného slova či pohľadu odišiel.

Vybral som sa hneď domov. Nemôžem sa dočkať ako si s tým rozkošným stvorením budem písať alebo volať. Jednoducho s ním chcem byť stále v kontakte. Niečo ma k nemu ťahá.

Číslo som opísal z mojej ruky do mobilu. Okamžite som ho vytočil. "Ahoj." ozvalo sa z druhej strany telefónu. "Klasicky keď ti volá neznáme číslo tak to zdvihneš so slovami ahoj?"

Zasmial sa. "Nie ale vedel som že mi hneď zavoláš tak som si to domyslel." usmial som sa ale to on nemohol vidieť. "Tak?"

"Tak čo?" opýtal som sa. "Tak prečo voláš?" zasmial sa. Smiech ma ešte krajší ako úsmev. "Chcem odpovede." odpovedal som jednoducho. "Odpovede načo?" ma tak tichý hlások.

"Začneme tvojím menom." jemne sa zasmial. "Už som povedal že moje meno sa nedozvieš." povzdychol som si. "Fajn tak koľko máš rokov." ma veľmi príjemný hlas.

"19. A ty?" bál som sa že bude mať 15."23." uľavilo sa mi. Nechcel som vyzerať ako pedofil. "Ó to nie je taký rozdiel ako som si myslel." zasmial sa.

"Tiež som sa bál že budeš mať 15 a budem vyzerať ako nejaký pedofil." zasmiali sme sa obaja. "To sa o teba rodičia nestarali keď chodíš tak neskoro vonku?"

"Rodičia sa o mňa nezaujímajú. Najradšej by som vypadol ale nemám na to financie." znel smutne. Sklamane. "Určite nie sú najhorší." povzdychol si.

"Ale aj tak sa o mňa nestarajú. Nezaujímajú. Nič. Niekedy proste chcem aby sa so mnou mamina porozprávala a tak. Alebo aby bol na mňa otec pyšný. Lenže oni ma nechcú. Neviem čo je na mne zlé."

family issue

~koniec 1. časti~