Morská panna s červenými vlasmi DOKONČENÉ

Premena

Za pol hodinu sme prišli domov, nikto nebol doma okrem babky, deda, Lisi a mňa. Lisa mi hneď okamžite povedala:  ,,Sadni si na stoličku, ideme ťa nafarbiť."
Znelo ohlasne.
Usmiala som sa.
Po jednej hodine to konečne zaschlo.
Bola som veľmi prekvapená keď som sa zbadala v zrkadle.
,,To není možné. " povedala som sklamaným hlasom.
,,To nieje červená, teda je, ale ohnivá."
Po chvíli som sa usmiala a začala sa mi páčiť, bola nezvyčajná v mojom okolí.
Zrazu som zbadala  krabičku na posteli v ktorej bola predtým farba na vlasy. Ako som si prezerala krabičku, zbadala som vnútri mušlu.
Niekto zaklopal na dvere, a prerušil môj pohľad zapozeraný do krabičky.
Postavila som sa a išla otvoriť.To bola moja najlepšia kamarátka Izabela, poznáme sa od škôlky.

,, Ahoj, pôjdeš somnou na pláž?"

,, Áno, veľmi rada ale počkaj ešte zavolám mame aby sa nebála."

,, Jasné."

Keď som dovolala s mamou rýchlo sme sa ponáhľali na pláž okúpať sa.
S Izabelou sme sa rozbehli do mora.
Boli sme pripravené  spolu skočiť do vody.
Začala som po chvíli pociťovať obrovské teplo a smäd. No, neriešila som to a plávala ďalej. Keď som bola vo vode po pás, bolo mi o sto krát teplejšie. Citela som ako sa mi pery so sušeli. Rozhodla som sa že vídem von z vody. Myslela som si, že odpadnem. No, ako som sa pozrela na nohy, nemohla som tomu uveriť. Namiesto mojich nôh som mala plutvu. ,, Asi šaliem." potichy som zamrmlala. Zakričala som na Izabelu. Nebolo ma riadne počuť, ale viac som nevládala zakričať. Našťastie Izabela nebola ďaleko odo mňa.

,, Lara čo ti je? Si úpln bleda." Ustarostene sa opýtala.

,, Je mi strašne zle, a kto mu mám ešte halucinácie."

,, Pokiaľ je halucinácia to, čo máš namiesto nôh,tak nie si jediná čo má halucinácie." Dívala sa smerom na moje nohy alebo v tom to prípade na moju plutvu.
Jej modré oči jej skoro vypadli.

,, Čo? To nie su halucinácie?"

,, Nie, nie sú." Tvrdila vystrašene.

,, Musíš mi Izabela pomôcť." Bolo mi čím viac zle.

Mali sme jedine šťastia že tam nebol ani jediný človek. Izabela mi pomohla sa dostať na pevninu. Opatrne som si prezrela plutvu. Plutva bola pokrytá so zlatými šupinamy ktoré sa trblietali.
Po niakej chvíľke mi začalo byť lepšie. A aj plutva sa začala meniť k nohám.
Kládla som si otázky. Nevedela som si to vysvetliť a ani Izabele. Bolo ťažké myslieť na niečo pozitívne, čo si neviete vysvetliť.
Bola som Izabele moc vďačná že mi pomohla. Keby tam nebola, neviem čo by sa stalo. Vtedy som nebola schopná sa ani pohnúť. Keď mi bolo lepšie opatrne som sa postavila. A odhodlaná ísť domov.

,, Čo to robíš?" Spýtala sa Izabela.

,, Idem domov."

,, Aspoň ti pomôžem, nastav ruku."

,, Ďakujem Izabela."

Pomohla mi prísť domov.