Posledný sen

KAPITOLA PRVÁ: Tajomstvo noci

Prológ :
Všetko sa to začalo v jednom malom meste uprostred ničoho. Nikto sa netrápil zisťovaním toho, ako sa tam dostal, prečo tam žije, a akú má vlastne toto miesto históriu. Každý si tam žil bez problémov. Mestečko malo niečo do seba. Nikomu sa z tade nechcelo odchádzať, iba občas na dovolenku. Veľa krát sa už naspäť ani nevrátili.

"Dominik!DOMINIK VSTÁVAJ!" zakričala na mňa mama a skoro som vyplul dušu."Koľko krát ti mám hovoriť nech sa zobudíš?!" znovu zakričala a už som bol nastúpeny, ako vojak."Prepáč mami" povedal som vystrašeným hlasom."Nech sa to už neopakuje!" znovu zakričala. "Ale ja už mám pätnásť rokov... Počkať chvíľu, dnes mám narodeniny! Už mám šestnásť!" zakričal som z plných pľúc. "Je pravda, že máš narodeniny, ale kým bývaš u mňa budeš robiť to čo rozkážem ja!" znovu zakričala a už som nemal chuť sa hádať. "Dobre mami. Sľubujem že už to neurobím." povedal som a pomaly som vydýchol všetku radosť. Mama nebola nikdy zlý človek len nechcela, aby som bol rozmaznaný jedináčik. Áno je to tak, som jedináčik. Keď som sa prebudil a prichystal na oslavu, zostalo mi len čakať, kým sa otec vráti z rannej smeny. Bolo mi kúsok divné, že mešká už štvrť hodiny. Keď konečne prišiel, mal v ruke krabicu od lega. Bolo mi jasné, že sa spozdil, lebo zabudol na môj darček. Po gratulácií som dostal dvadsať eur a nečakane krabicu s legom. Cítil som sa trápne, že mi kúpil lego, tak som sa len pousmial a poďakoval. Do konca som ho už mal. Zobral som si dvadsiatku do kapsy a oznámil rodičom že idem na oslavu s kamarátmi do najbližšej pizzerie. Väčšina kamarátov nemalo čas. Jediní dvaja, ktorí tam prišli, boli bratia Fred a George. Vždy som sa smial, že majú mená ako z Harryho Pottera. Bolo mi jasné, že neprišli kvôli mne, ale kvôli jedlu, ktoré som platil. Po obede v reštaurácii som sa vrátil domov a rodičia mi povedali, že to lego bol len vtip a zobrali mi ho. Nestihol som sa ani uraziť a už mi podávali krabicu s úplne novým počítačom. "Ja vás milujem!" zakričal som a začal som rozbalovať ako blázon. S počítačom som bol ako rodina, lebo milujem hry a obecne techniku. Neprešlo ani desať minút a už som veselo sťahoval nelegálne hry s internetu. Bolo to ako sen. Slnko zašlo za obzor a mama mi povedala, nech si idem ľahnúť. Pomaly som zatváral oči a myslel na to, ako zajtra budem zabíjať nepriateľov a smiať sa na tom. Zrazu som sa ocitol v sne. Snívalo sa mi, ako idem vo vlaku ale vykoľají a narazí do starej budovy. Zakričal som a zobudil som sa. Už bolo ráno. Hneď ku mne pribehla mama: "Čo sa stalo?" povedala vystrašene. "Ale nič, len zlý sen" povedal som s kľudným vedomím. "Aspoň si konečne vstal včas" pousmiala sa a odišla. Po chvíľke ma zavolal otec: "Rýchlo poď pozri sa čo dávajú v správach." Rozbehol som sa a pozrel s otvorenou sánkou na televíziu: "Neďaleko malého mestečka havaroval vlak do starej budovy. Našťastie to prežilo všetkých tridsať cestujúcich, no príčina havárie je neznáma."V tom momente som ostal v šoku a začal si pokladať otázky: "Čo ak za to môžem ja? Čo keď som to nespôsobil, len som to predpovedal?" Prešiel mi mráz po chrbte, no napokon som si povedal, že to bola len hlúpa náhoda a hral som sa ďalej na mojom počítači. Po pól hodine hrania hier som stále nedokázal myslieť na nič iné, len na to, čo som prežil ráno. Bál som sa vôbec zaspať. Keby že sa mi sníva zase niečo zlé mohlo by to spôsobiť katastrofické následky. Tak som musel vymyslieť plán:
1. Zaspať
2. Vyskúšať či naozaj mám danú schopnosť
3. Pokiaľ ju mám, odísť z mesta
4. Keď žiadnu schopnosť nemám, ďalej žiť v meste.

Po dôkladnom rozmýšľaní som sa rozhodol ísť skôr spať. "Ja neverím svojim očiam... ty si niečo urobil bez môjho napomínania?! Som na teba pyšná! " povedala mama, čo ma vystrašilo k smrti a vypla svetlo. Zase som pomaly zaspával. Ani som to nepobral a už som bol v sne. Vedel som, že sa nachádzam v sne, ale vyzeralo to ako normálny deň. Dom zrazu začal horieť a mama kričala :
" Je to tvoja vina. Určite sa ti to snívalo!" Začal som kričať aj ja:
"Prosím nie! Ja za to nemôžem! Prosím nech sa nič nestane!" Zrazu som otvoril oči. Dom nehorel. Začal som sa usmievať a tešiť sa. Tešiť sa z toho, že to naozaj bola len náhoda.
O chvíľku pribehla mama: "Dominik!
Koľko krát... počkať ty si už hore? No konečne! A inak gratulujem k šestnástim narodeninám! " povedala šťastne, ale vystrašene mama. "Ha ha, veľmi vtipné mami. Zas povieš, že si len srandovala a vytiahneš na mňa nový počítač?" povedal som a chytil som sa za hlavu. "Ako vieš, že máš dostať počítať?! To iste prezradil tvoj otec!" naštvane povedala. Obzrel som sa na stôl. Počítač tam nebol a došlo mi, že neklame. Mal som narodeniny. "To nie je možné!" zakričal som vystrašene. Uvedomil som si, že keď som spal, tak sa mi snívalo, že horí dom a hovorím nech sa nič z toho nestane. A aj sa to splnilo. Nič sa nestalo a kvôli tomu som mal znovu narodeniny. Predstieral som, že som tú dvadsať eurovku a lego nečakal a klamal som, že idem na oslavu s kamarátmi. Nabalil som si jedlo s chladničky, zobral staré noviny, dvadsať eurovku som si dal do kapsy a už stačilo povedať len ahoj. Zo starého mobilu som si chcel zavolať taxík, ale mobil nefungoval. Vybral som sa pešo. Cestou ma zastavil divne oblečený chlap. "Hej chlapče nechceš odvoz?" zašepkal potichu. Nevyzeral, že ma chce uniesť. Putoval som už dlho a tak som sa nechal zviesť. Na ceste stála zábrana. Musel som vystúpiť. Chlap vystúpil tiež a rýchlo zašepkal :
"Ďalej už musíš ísť sám. Nikomu never. Ani svojej rodine. Viem kto si a viem čo dokážeš. Bež najrýchlejšie ako vieš!"
Bolo vidno, že to myslí seriózne a preto som začal bežať, ako mi poradil. Čím ďalej som išiel, tým ďalej som mal pocit, že mám zlomené všetky kosti. Nevedel som sa ani pohnúť. Ani o krok. Ako by mi v tom niečo bránilo. Zaťal som zuby a rozbehol sa z plných síl. Začal som kričať :
"Ja to dokážem!" Zrazu som začal padať. V tom som sa zobudil. Mal som pocit, akoby to bolo celé len jeden veľký sen. Rodičia sa nesprávali ako bežne. Boli vystrašení. Zavrel som si dvere na izbe a snažil som sa na to nemyslieť a hrať hry. 'Klop klop' ozvalo sa z chodby. Rodičia išli otvoriť dvere, akoby prišiel niekto svätý. Bol to muž v strednom veku. Vyzeral ako tajný agent. Rodičia mi povedali, nech odídem za kamarátmi. Nemal som na výber a tak som sa tváril, že idem von, ale tajne som čakal za vonkajšími dverami a počúval ich. "Je mi ľúto, videl toho priveľa. Musíme mu vymazať pamäť." začul som hrubším hlasom. "To nemôžete! My ho máme naozaj radi! Prosím! Neberte nám ho!" začul som od rodičov a ostal som v šoku. 'Aaaaaa' nedokázal som to zadržať a vykríkol som. "Čo to bolo?" ozvalo sa hrubým hlasom. V tom momente mi bolo jasné, že musím utiecť a nemám čas na premýšľanie. Agent otvoril dvere, dobehol ma, zhodil ma na zem a zakričal : "Už ťa mám ty potkan malý."

KONIEC PRVEJ KAPITOLY